Miro Juriš: Niekoľko úrovní porážky EU na Ukrajine

 

miro2

Na začiatku tradičné poohliadnutie sa po situácii na fronte. V septembrových dňoch pokračuje ničenie kotlov, v ktorých uviazli ukrajinské vojská. Na mape to znamená „začervenanie“ pomerne malých území, v realite ale množstvo mŕtvych, ranených, zajatých ukrajinských vojakov a gardistov. Ukrajinské sily stratili veľké množstvo techniky a navyše mnoho z nej dokážu povstalci po čase sprevádzkovať. Povstalci získali tiež veľké zásoby munície.

Keď začala posledná ukrajinská ofenzíva, niektorí analytici tvrdili, že po „Stalingrade“ (zničenie obkľúčených ukrajinských vojsk pri Djakove) prichádza „Kursk“. Predpokladali, že útočné kliešte ukrajinských síl budú odrazené za cenu veľkých strát na oboch stranách, ale oveľa väčšie straty bude mať strana ukrajinská. Vo výsledku sa nemýlili, podcenili však jeden faktor – totálnu strategickú neschopnosť a hlavne nepoučiteľnosť Porošenka a jeho štábu. Miesto „Kursku“ vyrobili „Stalingrad II.“. Ukrajinské sily opäť padli do kotlov. Povolenie prebiť sa z nich dostali neskoro, niektoré jednotky ho nedostali vôbec. Za úspešné i neúspešné pokusy o prielom ukrajinskí vojaci a gardisti platili životmi, zraneniami, ale hlavne stratou techniky. Neraz sa z obkľúčenia prebili (ak sa vôbec prebili) „s holým zadkom“.

Na demoralizácii jednotiek ukrajinských vojsk a gardy sa výrazne podieľala i naďalej podieľa mediálna kampaň o vstupe ruských vojsk na ukrajinské územie. Vstup ruských vojsk sa v realite nepotvrdil, mnohí mu ale uverili a veria tomu aj dnes.

Kým u „veriaceho“ čitateľa SME to vedie k rozhorčeniu a vykrikovaniu o potrebe sankcií (keď tie reálne dopadnú na život Slovákov, potom tradične nebude toho, kto dnes vykrikoval), u ukrajinských vojakov to vedie k pocitu, že je všetko už aj tak stratené. Dobre vedia, že bez poriadnej výzbroje, výcviku nemôžu ruskej armáde vzdorovať. Tak začali celé jednotky v lepšom prípade utekať, v horšom dezertovať a vzdávať sa.

Dlho som podceňoval reálny vplyv mediálnej propagandy na vývoj udalostí na fronte. Zdalo sa mi, že sila našich „mienkotvorných médií“ klesá so zmenšujúcou sa vzdialenosťou k frontu, pretože tam si ľudia realitu „ohmatajú“ priamo. Dnes musím priznať, že som sa mýlil, povstalci by bez „spolupráce“ ukrajinských a západných médií a politikov neboli dnes na tých pozíciách, kde dnes sú.

Spolu s ukrajinskými vojakmi a gardistami prehráva aj EU. Kým tí prv menovaní môžu ešte situáciu zvrátiť (pri Charkove sa formuje nová – už x-tá úderná skupina ukrajinských síl), EU už definitívne prehrala a to na mnohých frontoch.

Príčina je podobná ako u ukrajinských síl – strategická imbecilita velenia, teda vedenia. Na začiatku mala EU všetko v rukách. Janukovič odložil podpis asociácie o pár mesiacov, ukrajinská verejnosť bola k asociácii pomerne naklonená, problémy s obchodom s Ruskom sa dali za tie mesiace odkladu vybalansovať. Potom vypukla vojna oligarchov a jej viditeľný prejav – Majdan. Pôvodný Majdan bol síce sociálna revolta, ale ten Majdan je dnes už preč, vlastne tá revolta ešte len príde.

Prvá chyba EU bola, že už od začiatku netrvala na tom, že neonacistické elementy na Majdane nie sú vítané. Oni by tam iste aj napriek tomu zostali, ale EU si mohla zachovať tvár. Akceptácia neonacistov skrytá za mediálnu clonu, že oni tam sú ale vlastne nie sú, kto ich vidí je „Moskaľ“, zdiskreditovala EU v očiach mnohých jej občanov. Okrem možno Pobaltia, kde sú na pochody neonazi alebo aj nazi veteránov zvyknutí a berú ich rovno z vládnej úrovne ako legitímnu súčasť svojej histórie aj súčasnosti.

Iná situácia je na Slovensku, kde pozdrav  „Na stráž“ neraz skončil v spise o trestnom stíhaní. Na Slovensku kde sa nie tak dávno sa médiá „vyzúrili“ na Kotlebovi, pretože ho podozrievali zo sympatií k nacizmu. Dnes tie isté médiá (okrem Pravdy a pár iných) nenájdu pre banderovcov slovo kritiky a to na občana pôsobí zvláštne. Ak už nenašla EU silu kritizovať neonazi skupiny na Majdane, bolo potrebné sa aspoň rázne ohradiť voči Odese a tiež voči vojnovým zločinom neonazi skupín na „východnom fronte“. Povedať jasne svetu, že týmto spôsobom naozaj nie sme odkázaní presadzovať hodnoty Európy. Nestalo sa tak, a tak celá plejáda EU politikov následne pôsobí ako keby bola hierarchicky priamo podriadená Porošenkovi. Že to čo povie Porošenko alebo Jaceňuk, proste musia akceptovať.

Keď začal Alexander Turčynov a po ňom v oveľa väčšej miere Petro Porošenko uplatňovať vojenskú stratégiu ničenia civilnej infraštruktúry a civilného obyvateľstva delostrelectvom a letectvom, nenašli predstavitelia EU dosť síl povedať : „Petro, tak takto nie, ak máme ostať kamaráti“. Ak má byť asociovaná Ukrajina v EU, tak naozaj nepotrebuje mať najpriemyselnejšiu oblasť Ukrajiny delostrelectvom rozstrieľanú a s obyvateľstvom, čo EU nenávidí. Takáto forma vojny vedie len k radikalizácii miestneho obyvateľstva a tí ľudia budú po generácie EU nenávidieť.

Úplné zlyhanie EU nastalo vo chvíli, keď sa niektoré EU štáty snažili diplomaticky zabrániť tomu, aby do Lugansku dorazil ruský konvoj s potravinami. Na tomto príklade je jasne vidieť, že vojenské a politické ciele sú neraz len zdanlivo zhodné. Dajme tomu, že by sa podarilo Porošenkovi za pomoci západnej diplomacie Lugansk vyhladovať tak, že by sa ukrajinským silám časom vzdal. Porošenko by získal rozbité mesto plné vyhladovaných obyvateľov, EU by získala pár sto tisíc ľudí v asociovanej krajine, ktorí by ju z hĺbky duše či skôr žalúdka nenávideli. Iný level euroskeptikov. Také dobytie Lugansku by bolo nielen nemorálne, ale pre EU aj skutočným víťazstvom Pyrrhovým.

Vreskot západných politikov ohľadom Ruska ukázal obyvateľom EU jedno, že ich politici sú nekompetentní. Zbrklé rozhodovanie a vyhlásenia na základe neoverených správ od pochybných novinárov. Vyhlásenie sankcií s tým, že potom sa uvidí, koho vlastne postihnú a podobne. EU politici pôsobia silne nesvojprávnym dojmom a ich autorita u pospolitého ľudu ide ta tam. A s ňou je v „zadeli“ myšlienka federalizovanej Európy. V tejto podobe (pri takomto velení) by jej realizácia svojim občanom skôr garantovala vážny „prúser“ než prosperitu.

Celkovo radikalizácia politického života v štýle kto neskáče s nami toť Moskaľ je pre EU veľmi škodlivá. EU sa tak pripravuje o možnosť nájsť diskusiou najschodnejšiu alternatívu, ktorou by presadila svoje záujmy na Ukrajine. Keď tu spomínam Stalingrad, tiež nebol „Moskaľ“ Nemec, ktorý tvrdil, že do toho mesta netreba liezť. Ten len videl správne realitu.

Samotné sankcie EU o Ukrajinu skôr pripravia, než by jej ju pomohli udržať. Pre udržanie Ukrajiny EU potrebuje hospodárstvo v bezchybnej kondícii. Je pre Ukrajinu potrebné generovať reálne zdroje, aby tam nedošlo k rozvratu štátu na celom území. V neposlednom rade EU plná chudoby, protestov, nezamestnanosti, nepokojov iste nebude príťažlivá ani pre samotných radových Ukrajincov. EU už dlhšie spolieha len na spoluprácu s miestnymi oligarchami a vládou a na miestnych obyvateľov s… ,ale ako ukázal Donbass, niekedy si aj tí ľudkovia dole vedia presadiť svoje.

Sankcie sú vlastne prerušením spolupráce v hospodárskej a finančnej oblasti. Od sankcií EU politici očakávajú, že následkom nich ruské obyvateľstvo schudobnie a zhodí Putina. A zase sme pri strategickej imbecilite.

Ruskej propagande stačí málo, operovať s tým kto sankciami sa začal vyhrážať, kto ich prvý schválil. Potom majú nepreberné množstvo západných zdrojov, na ktoré môžu poukazovať, ako „na západe“ schvaľovali zabíjanie civilistov na Donbasse, veľkým tromfom sú západné diplomatické obštrukcie pri konvoji potravín pre Lugansk. Napríklad taká Psaki (US administratíva) so svojimi vyhláseniami je pre Putina naozaj darom s nebies. Je veľmi jednoduché teraz v ruskom médiu napísať, takto by sa správal západ aj k nám tu v Rusku ak by mali tú možnosť…a preto musíme teraz svorne sa vyrovnať so sankciami.

Sankcie v prípade pokračovania napokon zložia EU a nie Rusko. EU totiž ťahá za kratší koniec. Predpokladať, že sankcie by zložili Putina nejakou sociálnou revoltou by vyžadovalo nedať mu tento typ „propagandistickej munície“. A tej dostal vrchovato, ako som písal v predošlom odstavci. Teraz paradoxne je pre Putina čas vyrovnať sa s prozápadnými mimovládkami, dnes sa ich už obyvateľstvo nezastane. Sociálna revolta sa s najvyššou pravdepodobnosťou v Rusku konať nebude.

Do horšej situácie sa dostane EU. Príčinou je štruktúra doterajšej výmeny tovarov medzi EU a Ruskom. Do Ruska smerovali hlavne produkty a z Ruska hlavne energie. A tu je problém. Bez výrobku sa nejaký čas spravidla obídete, napríklad tým, že budete používať starší. Môžete si ho nakoniec kúpiť kdesi v Ázii.

Ale čo s energiou? Plyn v zime potrebujeme a budeme potrebovať zaň aj platiť, alternatíva je ostať v zime. Ak by boli sankcie rozsiahle, budeme môcť platiť iba tými peniazmi, ktoré získame predajom výrobkov do iných častí sveta ako je Rusko.

V rámci sankcií môže Rusko vyhlásiť, že od istého dňa energie len za ruble (páni politici, len špekulujte so Swift sankciou), a my si ich budeme musieť niekde zohnať. Podľa mňa to aj Rusko čoskoro urobí, pretože naše „finančné nástroje“ sú od tej chvíle k ničomu, potom má ich v rukách už Rusko. Kto bude mať ruble? Len ten, komu ich Rusi dajú, teda ten kto Rusku niečo predá, nejaký výrobok či surovinu. Lebo sankcie menia v rukách sankcionovaných pohľad na peniaze ako také. Máte dnes v rukách ? či $, ale pre určité typy komodít je vám to nanič, pretože ste to vy. Z peniazu sa vo vašich rukách stáva niečo ako stravný lístok, nejaká poukážka. Môžete za ne nakúpiť len niečo a len niekde.

„Čierny Peter“ následne ostane v rukách EU, sociálna revolta bude na spadnutie práve tu. Grécko a Španielsko k nej nemali ďaleko aj bez sankcií.

 

Miro Juriš

(autor je bezpečnostný analytik spolupracuje s Možajev týmom, Južným Frontom a pravidelne s Medzičasom)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Pridaj komentár