Pa, pa, hovienka, nehnevajte tam

Stať sa to môže každému otcovi. Je na prechádzke s malou dcérou a zrazu zaznie obávaná veta: „Oci, kakať!“ Nastáva tak nerudovská dilema: „Kam s ňou?“

Má poslať samotné dievčatko na dámske záchody, keď sa sama ešte poriadne neutrie? Alebo ju má vziať radšej medzi pánov?

Čo všetko môže zažiť otecko, keď vzal v núdzi svoje malé dievčatko na pánske toalety, opisuje spisovateľ Martin Macek Cabicar, otecko štvorročnej dcéry Viktórie.

Ale toto je chlapčenský!

Ak máte dcéru, pravdepodobne riešite podobnú dilemu, keď povie: „Oci, ja musím kakať!“ Na pánsky, alebo na dámsky? Samozrejme, že ju odtiahnem na pánsky, lenže ona protestuje:

„Ale toto je chlapčenský! A ja som dievča.“

„No to máš smolu, ja na dámsky nejdem. Prečo sa ti tu tak nepáči?“

Načo Viki prednesie nesmrteľnú vetu: „Pretože tu je to plné pinďíkov.“

Na to nie je čo povedať. Má pravdu. Do značnej miery. Jeden pán pri pisoári musel na chvíľu prestať, ako sa začal smiať.

„A chlapci sú prasatá. Jožinko u nás hovoril, že raz počúral aj svetlá na strope.“

„No, to má výkon,“ ocenil som a tlačil som ju do kabínky.

„A učiteľka sa vraj pýtala, čo to robí a on sa otočil a tiež ju počúral.“

Viacero pánov pri pisoároch muselo prestať, ale Viki si smiechu vôbec nevšímala.

„A pani učiteľka kričala, takže pribehla pani upratovačka.“

Na chvíľu nastalo ticho v napätom očakávaní. Viki si rozopla nohavice a ja som ju vysadil na záchodovú doštičku.

„A tiež ju počúral.“

Pánske záchody sa zmenili na „Comedy Show“.

„Radšej tlač,“ povedal som zničene.

„Mne to nejde. Pomôžeš mi?“

Vedel som, že každý počúva, ale čo som mal robiť. Inak tu zmrzneme naveky.

„Heeee …,“ začal som neochotne.

A Viki sa chytila: „Heeee …“

A odvedľa z kabínky sa ozvalo: „Heeee …“

A od pisoárov sa ozvalo niekoľkohlasné: „Heeee ….“

Boli sme Bratislavský Tlačiaci Zbor.

Viki to nadchlo, takže to skúsila ešte niekoľkokrát. Hlavne, že to zabralo a padalo to tam, čo komentovala slovami: „Jéj, mne sa úplne vysypalo bruško.“ A potom to zaklincovala: „Ja urobím celú rodinku čokoládových anakond, ano?“ Len som odovzdane prikývol.

„Ja si myslela, že si len prdnem a teraz sa mi narodila celá rodinka,“ kopala nožičkami spokojne do misy.

„Ja to tu snáď dnes nedorobím,“ ozvalo sa od pisoárov, keď ustal smiech.

Hotovo. Hľadal som navlhčené obrúsky, Viki chvíľu čakala, potom jej to prišlo dlho, tak hovorí: „Ty si zabudol hajzlík papier! A teraz tu budem musieť stáť a čakať až uschnem.“ Našiel som ich.

Utreli sme, obliekli sa, Viki chcela sama spláchnuť. Tak som ju nechal spláchnuť a ona: „Pa Pa, hovienka! Majte sa, pekne plávajte a nehnevajte tam.“

Pri pisoároch by sme z fleku mohli vyberať vstupné. Ťahal som dcéru von. Kým si vyhŕňala rukáviky, aby sa poumývala, prišla s otázkou dňa: „Ocko a čo robia hovienka, ktoré nemajú mamičku ani otecka?“

Prehltol som vetu, že to asi budú zasrané siroty a rýchlo jej umyl ruky. Pisoáre sa konečne uvoľnili a jeden z potrebu robiacich v stoji pri vychádzaní von vraví kamarátovi: „Tu je to skvelé, sem musíme chodiť častejšie.“

No.

My nie.

Už nikdy.