Príhovor Lavrova

Minister zahraničných vecí Ruskej federácie Sergej Lavrov sa na konci roka zvykne stretnúť s ruskými novinármi. Túto tradíciu neporušil ani tento rok. Úvodom stretnutia 26.12.2022 predniesol reč, ktorú prinášame v plnom znení

Video príhovoru: https://www.m24.ru/videos/politika/26122022/535570

Drahí priatelia,

Okrem pravidelnej komunikácie v rôznych obdobiach spojenej so zahraničnopolitickým dianím sa už u nás stalo dobrou tradíciou stretávať sa na Silvestra pri voľnej, živej výmene názorov na dianie vo svete a na mieste Ruskej federácie v týchto procesoch.

Myslím, že nie sú potrebné dlhé slová na úvod. Ruský prezident Vladimir Putin opakovane vyjadril svoje hodnotenie toho, čo sa deje, tým najpodrobnejším spôsobom. Načrtol líniu Ruskej federácie v čase, keď sa ?kolektívny Západ? úplne zdiskreditoval ako partner pri rokovaniach a hlavne pri realizácii toho, čo sa dosahuje ako politické či právne dohody.

Pred 30 rokmi F. Fukuyama povedal, že nastal „koniec dejín“. Myslel tým úplnú nadvládu liberálnej ideológie, demokracie, spôsobu života a zánik konkurenčného svetového systému, socializmu. Po nejakej dobe bol vysmiaty. Začali hovoriť, ako sa mýlil, že človek by nemal kategoricky predpovedať.

Ak sa teraz pozriete na politiku administratívy Joe Bidena, chcú presne toto, aby „koniec dejín“ nenastal len v dielach politológov, politológov a výskumníkov, ale aj v reálnom živote. Všetko, čo teraz vidíme v Európe (v najširšom slova zmysle) a na iných kontinentoch, kde americkí „nadháňači“ požadujú, aby každý štát zaujal protiruský postoj, pripojil sa k sankciám a nekomunikoval s ruskými predstaviteľmi – to všetko je odrazom pokusu o nastolenie „konca histórie“ , konečnej a nezvratnej nadvlády „zlatej miliardy“. Ruský prezident Vladimir Putin o tom hovoril viac ako raz.

Tieto „pokusy“ sú antihistorické, zamerané na zastavenie, potlačenie objektívneho formovania multipolárneho sveta. Beh dejín nemožno zastaviť. Koniec histórie nie je a nikdy nebude. Ľudstvo už viackrát zažilo pokusy podrobiť si ho tou či onou mocou, ktorá si dala za cieľ diktovať všetkým všetko a všade. Tak to bude aj tentoraz.

Mnoho štátov a politikov (v samotných Spojených štátoch je ich stále málo, ale existujú a svoj názor sa snažia vyjadrovať čoraz hlasnejšie) chápu zhubnosť takéhoto kurzu, že neexistuje žiadna alternatíva k budovaniu dobrých susedských vzťahov na tejto planéte (pomerne malej veľkosti), ktoré umožňujú brať do úvahy záujmy toho druhého, žiť vedľa seba, nesnažiť sa podrobiť si suseda alebo dokonca krajiny vzdialené 10 000 míľ.

To urobili Američania, keď im „zrazu“ došlo, že buď Juhoslávia vedená S. Miloševičom, potom Irak so S. Husajnom, alebo Líbya s M. Kaddáfím predstavujú hrozbu pre ich bezpečnosť. Boli to prosperujúce krajiny, ktoré nezapadali do západného chápania liberálnej demokracie. Boli autokratické, ak nie diktátorské. To však nijako neuľahčuje situáciu viac ako miliónu civilistov, ktorí zomreli v dôsledku západnej agresie. Sociálno-ekonomická situácia v Iraku a Líbyi bola jedna z najlepších v regióne. Kde sú tieto krajiny teraz? Ako štáty ešte nie sú úplne „obnovené“.

Všetky ostatné regióny sveta, kde sa Američania snažili ?uviesť veci do poriadku?, mali rovnaké smutné tragické následky. Afganistan opustili zo dňa na deň po dvadsiatich rokoch „vládnutia“. Utiekli a zanechali krajinu v troskách s teroristickými a drogovými hrozbami, ktoré sa počas amerického pobytu mnohonásobne zvýšili. Každý vie, ako sa americkí vojaci s drogovými bossmi podieľali na pašovaní drog do Európy z Afganistanu.

Počas týchto dvadsiatich rokov Američania v Afganistane nevybudovali ani jeden priemyselný podnik. Situáciu ešte zhoršila skutočnosť, že asi 10 miliárd amerických dolárov, ktoré zostalo po poslednej vláde, bolo odobraných a odvezených, ale nevráti sa. Alebo ho vrátia, ak Taliban opäť vpustí Američanov, aby obnovili svoju vojenskú prítomnosť na svojom území. Teraz sa tým Washington vážne zaoberá.

Musíme viac myslieť na seba. To, čo povedal prezident Ruska Vladimir Putin, sa už realizuje v činnosti nášho ministerstva a vlády.

Na týchto ľudí sa už nemôžeme spoliehať. Naši ľudia ani história nám to neodpustia. Sme povinní urobiť všetko preto, aby sme mali nezávislý systém fungovania nášho štátu z hľadiska kritických odvetví a technológií. Pochopili sme počas mesiacov špeciálnej vojenskej operácie a počas posledných rokov, keď sa už zavádzali vážne sankcie proti Rusku, kde máme medzery vo vlastnom rozvoji, kde sme sa až príliš úprimne a naivne „spoliehali“ na všetky tie ubezpečenia, ktoré zneli začiatkom roku 1990 o spoločnom európskom domove, o potrebe medzinárodnej deľby práce, ktorá by bola založená na najlepších charakteristikách a konkurenčných výhodách každej krajiny, aby sa spojením úsilia, šetrením zdrojov dosahovali čo najefektívnejšie výsledky. Všetko sú to prázdne slová.

Skutočný záujem Západu spočíva, ako povedal prezident Ruska, v pokračovaní koloniálnej a neokoloniálnej politiky: kde koho oklamať, kde uchmatnúť viac pre seba, kde zabezpečiť, aby finančné možnosti vyplývajúce z dolára, ktorý je tlačený v biliónoch v zelených papieroch. Potom sa aktívne využívajú na vytvorenie potrebnej situácie pre Západ (predovšetkým USA) na svetových trhoch s potravinami a hnojivami. Toto všetko už dávno nikoho nepresvedčí, keď nám hovoria, že treba hľadať riešenia a kompromisy.

Ak hovoríme o kompromisoch, tak počas „triumfálnej“ návštevy Spojených štátov ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskij povedal, že „spravodlivý svet znamená žiadne kompromisy“. To je presne to, čím sa teraz riadia jeho „páni“: žiadne kompromisy, my budeme diktovať svoju vôľu. Preto potrebujú poraziť Rusko nielen na bojisku, ale aj uštedriť strategickú porážku, aby nikto nenapadlo opakovať ruský vzdor. Toto je špecifikum okamihu. Veľká väčšina krajín sveta to veľmi dobre vidí a chápe. Zbaviť sa týchto dolárovo orientovaných „pút“ zameraných na fungovanie západom vytvorených mechanizmov svetového rozvoja a obsluhujúcich globálnu ekonomiku si vyžaduje čas. Takmer všetky krajiny v povojnovom období uviazli v tomto „systéme“ príliš hlboko, keď sa tieto nástroje a mechanizmy ešte považovali za perspektívne a vhodné pre každého, schopné vyvažovania záujmov štátov. Proces pochopenia rizík a hrozieb vyplývajúcich z takejto závislosti aktívne prebieha.

Uisťujem vás, že v blízkej budúcnosti budeme svedkami vážneho zníženia schopnosti Západu „riadiť“ svetovú ekonomiku tak, ako chce. Či to chce alebo nie, bude musieť vyjednávať.

Nechystáme sa behať za Západom. Oni pretrhli takmer všetky vzťahy. Máme s kým rozvíjať spoluprácu v ekonomickej, sociálnej, kultúrnej a športovej sfére. Zameriame sa na tých, ktorí nás nikdy nesklamali, s ktorými sa občas robili ťažké kompromisy, no keď sa dosiahli, nikto nikdy nikoho nepodviedol. So Západom je to presne naopak.