Projekcie zmien podnebia sú veľmi opatrné

Mgr. Alexander Ač, PhD pracuje v Centre výskumu globálnej zmeny Českej akadémie vied v Brne. Zaoberá sa environmentalistikou (životným prostredím) a socio-ekonomickým prostredím. Je nadšený popularizátor vedy a globálnych zmien, ktoré čakajú našu planétu. Rozhovor s ním vznikol už minulý rok, ale dodnes nebol nikde uverejnený.

Ak by si mal priblížiť verejnosti sklenníkový efekt, ako by si začal?

Skleníkový efekt je jav, bez ktorého by na Zemi nevznikol zložitejší život. Vďaka skleníkovým plynom spôsobujúcim tento efekt, je priemerná teplota vzduchu o 33 °C vyššia, a miesto nehostinných -18 °C tu máme +15 °C. Skleníkové plyny fungujú tak, že prepúšťajú krátkovlnné žiarenie prichádzajúce zo Slnka, ktoré po odraze od povrchu Zeme stratí časť energie a zmení svoje vlastnosti. Takto pozmenené dlhovlnné žiarenie už tieto plynu dokážu zachytiť a odrážajú ho späť na Zem. Zvyšovaním koncentrácie skleníkových plynov teda človek nezanedbateľne prispieva ku zvyšovaniu globálnych teplôt na Zemi.   

Môže byť sklenníkový efekt ešte spochybnený nejakými novými objavmi?

Nanešťastie, nemôže. Podobne ako nemôžeme spochybniť teóriu gravitácie. Vplyv skleníkového efektu však môžeme stanoviť presnejšie, podobne ako Einstein spresnil teóriu gravitácie teóriou relativity. Tým však nedošlo k vyvráteniu platnosti gravitácie. Výhoda vedy je v tom, že o všetkom možno pochybovať, a všetko možno spochybniť, avšak nie všetko je možné vyvrátiť.

Skleníkový efekt vedci dokázali laboratórnými pokusmi, ktoré si môže každý overiť s príslušným vybavením. Platnosť zosilneného skleníkového efektu vplyvom človeka (Teda CO2, metánom a ďalšími zlúčeninami) bola preukázaná aj satelitnými meraniami. Tie ukazujú, že v absorpčných pásoch týchto skleníkových plynov došlo k poklesu žiarenia odrazeného zo Zeme. Ďalšie merania ukazujú, že aktivita Slnka sa dlhodobo nezvyšuje. V skutočnosti, nebyť nás, malo by sa skôr mierne ochladzovať.

Nebyť nás, malo by sa skôr mierne ochladzovať.

Ak by niekto seriózne dokázal, že človek sa nepodiela na otepľovaní atmosféry, dostal by najskôr Nobelovu cenu.

Aký bude vývoj svetovej klímy? Ku ktorej variante IPCC sa prikláňaš?

Správy IPCC vždy predkladajú prehľad odbornej klimatologickej literatúry za posledné roky. Nejde preto o základný výskym, ale iba o refereovanie aktuálnych vedeckých poznatkov. Vedci sú od prírody skeptickí a veľmi konzervatívni. Je to dané ich povolaním.

Ak by vedec nebol konzervatívny, jeho kolegovia by rýchlo takéhoto jedinca označili za nedôveryhodného, alebo špekulanta, ktorý nezakladá svoje tvrdenia na reálnych faktoch a poznatkoch. Ak máte správu, ktorá dáva dokopy tisíce iných vedeckých publikácii, táto konzervatívnosť sa ešte znásobí. No a ak pripočítate skutočnosť, že hry vstupujú citlivé politické a ekonomické záujmy, ktorých cieľom je zachovanie súčasného stavu vecí, tak to všetko túto konzervatívnosť ešte umocňuje.

Správy IPCC, pri projekciách budúceho vývoja podnebia môžu zahŕňať iba to, čo je známe. Preto aj projekcie vývoja zmien podnebia a jej dopadov sú veľmi opatrné. Najlepšie to vidíme na prognózach vývoja plávajúceho ľadu v Arktíde. Tu sú klimatické modely v priemere oneskorené o viac ako 50 rokov. Podobne tak vedci objavujú stále nové a nové spätno-vazäbné mechanizmy, ktoré prirodzeným spôsobom urýchľujú nami spôsobené otepľovanie. Keďže mnohé z týchto urýchľujúcich spätných väzieb dostatočne nepoznáme, hoci vieme, že minulosti k nim došlo, nie je možné ich zodpovedne zahrnúť do klimatických modelov.

Mám tendenciu sa priklánať k tým pesimisickejším prognózam vývoja zmeny podnebia.

Z pohľadu vývoja poznatkov a dôkazov, ktoré sa už v poslednej správe IPCC nenechádzajú, mám tendenciu sa priklánať k tým pesimisickejším prognózam vývoja zmeny podnebia. Očakávam rýchlejšie otepľovania, ako stredný odhad panelu IPCC, a zároveň očakávam výraznejšie dopady a rast extrémneho počasia, ktoré sa pri danom oteplení predpokladá.

Kde vidíš nedostatky štúdie a čo by bolo potrebné v modeloch zlepšiť?

Nedostatok správy IPCC vidím v tom, že ide o príliš pomalý proces, a vo chvíli, keď je správa publikovaná, už je vlastne „stará“. Nie je to však vina ľudí píšucich túto správu. Robia to najlepšie čo môžu a vedia. Je to dôsledok rýchleho nárastu poznatkov v klimatológii a pridružených vedách. Zlepšenie situácie by som videl v publikovaní menej rozsiahlych a aktuálnejších, ale rovnako autoritatívnych správ. Myslím si tiež, že pre rýchle znižovanie emisií skleníkových plynov máme vedeckých dôkazov viac ako dosť už viac ako 20 rokov. Problém, ktorý treba riešiť preto nie je vedecký (nedostatok dôkazov), ale skôr spoločenský (nedostatok záujmu).

Možnosť zlepšenia modelov je v zahrnutí potenciálne nebezpečných urýchľujúcich spätných väzieb, ako je topenie permafrostu (trvalo zamrznutej pôdy v Akrtíde a jej okolí), únik metánu z morského dna, nárast lesných požiarov a nimi spôsobené zníženie odrazivosti snehu a ľadu Grónska a Arktídy, ako aj zníženie účinnosti biologických pohlcovačov CO2 (oceánov a lesov). Poznatky o týchto procesoch máme, avšak stále sa dostatočne neprejavujú v modeloch, pretože tu panujú pomerne vysoké neistoty.

Skúsiš čitateľom priblížiť, čo je to ropný vrchol a ako bude vplývať na sklenníkový efekt?

Veľmi ťažká otázka, respektíve jej druhá časť. Ropný vrchol, alebo zlom ropy je obdobie, kedy globálne ako ľudstvo dokážeme vyťažiť maximálne množstvo ropy. Ropa má veľa definícií, a podľa toho, čo do ropy počítame, podľa toho definujeme aj príchod ropného zlomu. Podľa Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA) sme ropný zlom prekonali v roku 2006, podľa iných analytikov v roku 2005, a podľa iných nás tento zlom čaká v najbližších rokoch.

Dôležitejší, ako samotné dátum ropného zlomu je skutočnosť, že približne od začiatku nového tisícročia ceny ropy prudko rastú, a to znamená istú formu nedobrovoľnej „uhlíkovej dane“. Rast ceny mal niekoľko dôsledkov. Prispelo to k rozmachu a podpore obnoviteľných zdrojov, ktoré sa v takomto prostredí stali návratnejšie, prispelo to k rozvoju nekonvenčných zdrojov ropy, ktorých návratnosť je takisto možná iba pri vysokých cenách ropy. Zároveň to ale prispelo ku kreditnému krachu (ten by však nastal aj bez drahej ropy, avšak možno o niečo neskôr) a globálnej finančnej kríze, ako aj k rastu cien potravín a zvýšeniu výskytu tzv. „potravinových nepokojov“. Veľmi pravdepodobne boli vysoké ceny ropy faktorom pri vzniku Arabskej jari, ako aj pri zhoršení vzťahov medzi Západom a Ruskom na západe, ako aj medzi Japonskom a Čínou na východe.

Pri prvom pohľade by sa mohlo zdať, že ropný vrchol nám s riešením klimatickej zmeny pomôže, pretože dôjde k vynútenému zníženiu emisií CO2. Bohužiaľ sa však zdá, že náš ekonomický systém je pomerne resilientný, a zatiaľ globálne emisie CO2 rýchlo rastú a klasickú ropu dokážeme nahradzovať menej kvalitnými zdrojmi s vyššími emisiami CO2 na jednotku získanej energie, a to či už ide o nekonvenčné zdroje, biopalivá, alebo využitie lesov pre energetické účely.

Dá sa však očakávať, že nie príliš ďaleko nás čaká 2. kolo finančnej krízy s horšími dôsledkami.

Dá sa však očakávať, že nie príliš ďaleko nás čaká 2. kolo finančnej krízy s horšími dôsledkami, keďže globálny dlh ako aj globálne nerovnováhy a rozdiely medzi bohatými a chudobnými sa od roku 2007-8 iba zvýšili. Je možné, že potom už naozaj dôjde k spomaleniu, a možno aj zastaveniu rastu emisií skleníkových plynov v globálnom meradle, otázne však je, či to bude stačiť na vyriešenie problému klimatickej zmeny, pretože sa rozbehli niektoré mechanizmy, ktoré už nedokážeme zvrátiť. Takisto je veľmi otázne, ako dlho by prípadný globálny pokles emisií trval, a kde by sa zastavil.

Takisto si nikto netrúfa odhadovať geo-politické a bezpečnostné dôsledky takéhoto vývoja, teda dlhodobého poklesu globálnych emisií CO2. Už teraz sme v situácii, kedy sa niektorí seriózni analytici obávajú  eskalácie napätie medzi Ruskom a Západom až do vojenskej konfrontácie. Podobné ohnisko sa vytvára v Juhočínskom mori, kde svoje energetické a strategické záujmy konfrontuje Čína, Japonsko, Vietnam a Filipíny. Dnes sa obavy o možnom medzinárodnom či dokonca svetovom konflikte aj vo svetle prekonaní jadrových kríz môžu zdať ako prehnané, o 10 rokov sa však na všetko môžeme, a pravdepodobne aj budeme, dívať inak. Kým v minulosti šlo skôr a niekoľkodňové eskalácie napätia mezi veľmocami, dnes čelíme systémovému a zhoršujúcemu sa riziku, a možných ohnísk vzplanutia je ďaleko viac. Všetky ekonomiky sveta sú navzájom prepojené.

—————

29.5. 2014