Tomáš Haas: Dobrovoľnícke útvary nie sú následok, ale jednou z príčin ukrajinskej občianskej vojny

Tomáš Haas sa zamýšľa nad tým, či nie je náhodou vznik ultranacionalistických armád vyvolaný tým, že je, ako sa často spomína, na Ukrajinu skryte útočené z Ruska. Pýta sa, či by existovali, ak by k tomu nedochádzalo.

Odkiaľ pochádzajú neonacisti na Ukrajine?

Tomáš Haas, Facebook, 13.6.2015

Neonacistické skupiny a ich ozbrojené útvary nevznikli náhle po začiatku občianskej vojny, alebo po odtrhnutí Krymu od Ukrajiny. Nevznikli ani počas Majdanu.

Logo Sociálno-nacionálnej strany Ukrajiny. To kľukaté sa volá Wolfsangel (Vlčí hák) - runa, ktorá sa často používala na označovanie nacistických subjektov a v spojení s ďalšími symbolmi tvorila heraldickú súčasť nacistických erbov. Napríklad bola súčasťou 2. Pancierovej SS divízie "Das Reich"

Logo Sociálno-nacionálnej strany Ukrajiny. To kľukaté sa volá Wolfsangel (Vlčí hák) – runa, ktorá sa často používala na označovanie nacistických subjektov a v spojení s ďalšími symbolmi tvorila heraldickú súčasť nacistických erbov. Napríklad bola súčasťou 2. Pancierovej SS divízie „Das Reich“

Začali vznikať krátko po rozpade Sovietskeho zväzu a vzniku Ukrajiny ako samostatného štátu. Mali rôzne a meniace sa mená, vznikali, zanikali, zlučovali sa a zase osamostatňovali. Sociálno-nacionálna strana, ktorú dnes poznáme ako „Sloboda“, vedená Olegom Tiagnybokom vznikla v roku 1993 oddelením od organizácie Tryzub, ktorá sama vznikla v roku 1991. Medzi zakladateľmi Tryzubu boli aj lídri dnes najznámejších neonacistických strán, strany Sloboda (Oleg Tiagnybok) a „vojensko-politického hnutia Pravý sektor“, vedeného „vodcom“ Dmytro Jarošom, či dnešný podpredseda ukrajinského parlamentu Andrij Patrubij, ktorý bol šéfom polovojenskej zložky neskôr zaniknutej strany“ Vlastenci Ukrajiny“ a bol prvýkrát zvolený do Verchovnej rady za stranu „Naša Ukrajina“ v roku 2007.

Mohol by som vymenovať ďalšie podobné strany, stačí ale keď poukážem na to, že Pravý sektor sám je združením niekoľkých menších neonacistických skupín. Môžeme k nim pripojiť ešte mladšiu „Radikálnu stranu Olega Ľjaška“.

Tieto strany postupne získavali mandáty v ukrajinskom parlamente (Sociálno-nacionálna strana tesne pred voľbami v roku 2004, keď jej vodca Oleg Tiagnybok pre ňu získal prvý mandát zmenila meno na „Sloboda“, pod ktorým ju poznáme dnes).

Už v roku 2012 boli neonacistické strany tak silné, že sa nimi zaoberal Európsky parlament vo svojej rezolúcii z 13. decembra 2012 (RC-B7-0544 / 2012):

„8. (EP) vyjadruje znepokojenie nad rastúcimi nacionalistickými náladami na Ukrajine, ktoré sa prejavujú v podpore strany Sloboda, ktorá sa v dôsledku toho dostala do Verchovnej rady ako jedna z dvoch nových strán; pripomína, že rasistické, antisemitské a xenofóbne názory sú v rozpore so základnými hodnotami a zásadami EÚ, a preto vyzýva prodemokratické strany vo Verchovnej rade, aby sa nespájali s touto stranou, nepodporovali ju ani s ňou nevytvárali koalície;“

(Poznámka – podľa Centra Simona Wiesenthala z roku 2012 je strana Sloboda 5. najagresívnejším protižidovským zoskupením na svete http://www.wiesenthal.com/atf/cf/%7B54d385e6-f1b9-4e9f-8e94-890c3e6dd277%7D/TT_2012_3.PDF  a že napriek verejným proklamáciam o tom, ako má ukrajinský ľud v láske Židov, hlasovanie nohami ukazuje niečo iné. Počet imigrantov do Izraela z Ukrajiny sa násobne zvýšil. )

Napodiv sa tieto strany zmocnili Majdanu, ktorý bol zo začiatku demokratickým protestom proti Janukovyčovej vláde, Oleg Tiagnybok sa stal jedným z najvýznamnejších hovorcov Majdan, západní štátnici a politici sa predháňali v snahe byť s „lídrom Majdanu“ odfotení, Andrej Parubyj viedol ozbrojenú „ochranu Majdanu“, ktorá je podľa západnej tlače jednou z podozrivých skupín zodpovedných za vtedajší masaker, ktorý nebol doteraz vyšetrený. (Bol tiež prítomný v Odese v deň Májového masakra v Dome Odborov, ktorý tiež zostal nevyšetřený).

(poznámka – o vplyve neonacistických skupín sa svojho času vyjadrila BBC)

Neonacistické strany, pred ktorými Európsky parlament demokratické ukrajinské strany varoval, sa stali súčasťou vládnej koalície (4 ministri, vrátane podpredsedu vlády, vedenie Rady národnej bezpečnosti a bezpečnostných zložiek).

Pre pôvodných demokratických vodcov Majdanu sa napodiv v novej vláde nenašlo jediné miesto a dokonca aj „Hlas Majdanu“ Kličko sa musel uspokojiť postom starostu Kyjeva.

V marci 2014, pred Krymom a pred začiatkom občianskej vojny, ktorej sa na Ukrajine nesmie hovoriť „občianska vojna“, ale nazýva sa „protiteroristická operácia“ (ATO), začali Andrej Parubij a Dmytro Jaroš zakladať „Národnú gardy“, ako ozbrojenú zložku nepodliehajúcu generálnemu štábu ozbrojených síl a krátko potom, začal Pravý sektor organizovať, za vedenia Dmytro Jaroša, ozbrojenú zložku Pravého sektora (Prápory DUK). Ich zákonnosť a právne postavenie nie je dodnes doriešené a existuje len niekoľko týždňov stará dohoda Dmytro Jaroša s generálnym štábom, ktorý ho vymenoval „koordinátorom dobrovoľníckych útvarov“ – inými slovami autorizoval jeho velenie Národných gárd a DUK. Vo Verchovnej rade je dnes prerokovávaný zákon navrhnutý nacionalistickými poslancami , ktorý má tieto jednotky legalizovať a dať im právne postavenie. Týchto straníckych útvarov a súkromných útvarov ukrajinských oligarchov, je dnes asi päťdesiat.

(Poznámka – v tomto bode sa T.Haas mýli. Národné gardy vznikli ako náhrada za Berkut, vojsko Ministerstva vnútra. Sú legálnou súčasťou ozbrojenej moci vlády. Vplyv Dmytro Jaroša na tieto útvary pochádza z faktu, že ich založenie bolo motivované snahou stiahnuť radikálov Majdanu z ulice a preto sa jadrom Národnej gardy formovanej na dobrovoľníckej báze stali práve tieto ozbrojené neonacistické skupiny, ktoré uznávali spomínaných neonacistických vodcov. Sám Dmytro Jaroš sa mnohokrát vyjadril o svojom vplyve na prápory Národnej gardy, aj keď samozrejme nie je nikde v postupnosti velenia. )

Pred niekoľkými týždňami dosiahli neonacisti schválenie zákona, ktorý rehabilituje ich nacistických predchodcov z obdobia druhej svetovej vojny a prehlasuje ich vodcov, Banderu a Šuchevyča za „Národných hrdinov“.

Dobrovoľnícke útvary, „Národnej gardy“ a „prápory DUK“, sú dnes najsilnejšou ozbrojenou silou na Ukrajine. Všimnite si, že vo všetkých bojoch s rebelmi sú to „Národné gardy“, ktoré sú citované ako bojujúca strana, pravidelná armáda je len logistickou a zásobovacou servisnou organizáciou, ktorej jedinou aktivitou je delostrelecké resp. raketové ostreľovanie a letectvo, v poli je neschopná boja, napriek tomu že počas roka mala Ukrajina 4 mobilizácie a piata práve prebieha. A americká vláda už niekoľko mesiacov obchádza ukrajinskú vládu a financuje ich priamo.

Porošenkova vláda má dilemu – neonacistov sa Porošenko obáva, je pod tlakom západných spojencov, aby ich „pacifikoval“ a pritom sa bez nich nezaobíde.

Už aj americký kongres priznáva, že ide (v prípade práporu Azov) o neonacistov a v odôvodnení práve prijatého zákona, ktorý zakazuje financovanie ich výcviku sa obáva, že sa dobrovoľnícke útvary môžu obrátiť proti vláde.

Vplyv neonacistov na ukrajinskú politiku je ďaleko väčší, než počet ich poslancov. Vo voľbách síce prepadla strana Sloboda, ale ich počet sa z necelých 40 prakticky neznížil. Niektorí, ako Dmytro Jaroš a niektorí velitelia dobrovoľníckych útvarov boli zvolení v jednomandátových volebných obvodoch, iní, ako Parubij a veliteľ práporu „Azov Biletskij boli zvolení na kandidátkach iných strán vrátane Porošenkovej strany a strany premiéra Jatseňuka. Presadzujú svoje zákony, vedú lustračné komisie podľa nimi navrhnutého a presadeného „lustračného zákona“, ktoré majú právomoc odvolať ktoréhokoľvek úradníka, policajta, alebo dôstojníka, ktorý slúžil za Janukovyčovho režimu – čo znamená prakticky kohokoľvek.

Dobrovoľnícke útvary nie sú následkom občianskej vojny, sú jednou z jej príčin.

[sociallocker][/sociallocker]

Zdroj:

Pridaj komentár