Ukrajina a rusko-čínska os, 1.časť

Putin and Xi

Súčasná politika USA v kríze na Ukrajine ženie Rusko do čínskeho náručia.
.

By James D.J. Brown
2.4.2015, The Diplomat

Je ľahké vytvoriť emocionálny dôvod pre západnú pomoc ukrajinskej vláde v jej konfrontácii s Ruskom. V zásade platí, že ľudia z Ukrajiny by mali mať slobodu rozhodovať o svojej zahraničnopolitickej orientácie a medzinárodné spoločenstvo by malo podporiť ich slobodu voľby. Takýto postoj je morálne bezúhonný. Je to však tiež nebezpečný základ pre politiku. Sledujúc ideály v izolácii od hodnotenia toho, čo je dosiahnuteľné a bez odkazu na širší medzinárodný kontext hrozí rozpútaním hrôz z neplánovaných dôsledkov. Inak povedané, tvorcovia zahraničnej politiky sa musia obmedziť na umenie možného a založiť svoje rozhodnutia na bezcitnom vyhodnotení dlhodobých bezpečnostných záujmov.

Aká by mala byť politika Západu voči Ukrajine na základe stanovenie priorít týchto strategických cieľov? Sú takí, ktorí sa domnievajú, že v tomto prípade sa realistické a liberálne ciele zhodujú a že bezpečnostné imperatívy určujú, že Západ musí konať energicky, aby ukončil zasahovanie Ruska do záležitostí svojho suseda. Argument je, že Rusko Vladimíra Putina je agresívny, expanzívny štát, ktorého akcie, podľa slov kancelárky Merkelovej Nemecka, uvádzajú „celý európsky mierový poriadok do pochybností.“ To, čo je v stávke, nie je preto len stav jednej krajiny, ale osud celého povojnového medzinárodného systému. Dôvodom je predpoklad, že ústupky ruským požiadavkám na Ukrajine ich nevyhnutne povzbudia k ďalším krokom inde. Majúc pred očami strašiaka ruských tankov valiacich sa do pobaltských štátov, niet divu, že mnohí dávajú prednosť zásobovaniu Kyjeva „smrtiacimi obrannými zbraňami.“

Tento presvedčivý príbeh vzniká v neposlednom rade preto, že čerpá z historickej pamäte appeasementu a nacistickej rozpínavosti (v bývalých komunistických krajinách naviac okorenené dlhoročnou sovietskou okupáciou a prípadne inváziou vojsk Varšavskej zmluvy ako bolo v prípade Československa v roku 1968 – pozn.) V skutočnosti je však toto tvrdenie nepodložené. Ekonomicky slabé a demograficky upadajúce Rusko nepredstavuje vážnu hrozbu pre medzinárodný status quo. V skutočnosti, držiac výsadné postavenie v medzinárodnej politike, ktoré si už dávno nezaslúži, Rusko nemá absolútne žiadny dôvod spochybňovať povojnové usporiadanie. Akciu Moskvy na Ukrajine je teda oveľa vhodnejšie vysvetľovať nie ako sebavedomú expanziu, ale skôr ako panickú reakciu na vznik neistého stavu, ktorý vnímajú ako hrozbu pre svoje základné národné záujmy.

Aj keď ruské akcie sú poháňané slabosťou a nie silou, nemusí to nutne znamenať, že západné záujmy by nemali byť obhajované zaujatím jednoznačného postoja. Čo vplýva na tieto úvahy je však posúdenie širších geopolitických dôsledkov tejto politiky. Pri uvažovaní na globálnej úrovni, trestné sankcie voči režimu a vylúčenie Ruska zo západných zoskupení, začínajú vyzerať ako strategická chyba. Je to preto, že to malo za následok donútenie Moskvy prekonať svoje váhanie a vstúpiť do úzkych vzťahov s Pekingom. Ak by sa tento vzťah vyvíjal do plne rozvinutej čínsko-ruskej osi, bude to rozvoj historických rozmerov, pretože zatiaľ čo Rusko samo osebe nemá za cieľ spochybniť zavedený medzinárodný poriadok, Čína rozhodne áno. A čo viac, aj napriek zníženým možnostiam, je Rusko schopné významne prispieť k čínskej medzinárodnej sile. Bližšie bilaterálne vzťahy môžu podľa predpokladov povzbudiť pokusy Pekingu presadiť regionálnu hegemóniu. Týmto spôsobom, zaujatím nekompromisného postoja voči protivníkovi z 20. storočia v Európe, Spojené štáty môže nechtiac napomáhať súperovi 21. storočia v Ázii.

Rusko ako veľmoc status quo

Môže sa to zdať perverzné tvrdiť, že krajina, ktorá v poslednej dobe obsadila časť susedného štátu a v súčasnej dobe podporuje povstanie separatistov, je sila status quo. Napriek tomu, je to ten prípad.

Na globálnej úrovni, sa Moskva snaží obhájiť súčasný medzinárodný poriadok, pretože vyhovuje ruskej moci a obmedzuje tých, ktorí sú mocnejší ako oni. Predovšetkým, súčasný systém dáva Rusku stále členstvo v Bezpečnostnej rade OSN, čo im poskytuje lichotivý pocit rovnosti voči Spojeným štátom a Číne. Základným princípom OSN je princíp národnej suverenity, ktorý je vo všeobecne často používaný Moskvou, pretože tým môže hádzať diplomatické „polená“ do cesty americkej zahraničnej politiky. Príkladom toho je ruský argument o národnej suverenite a ich použitie práva veta na ochranu sýrskeho režimu Bashar al-Assada pred hrozbou západných náletov. Evidentne však Moskva neukázala podobnú úctu k pojmu nezasahovania, pokiaľ ide o Ukrajinu. To však neznamená, že Rusko opustilo svoj pôvodný postoj a stalo sa expanzívnou silu pripravenou na spochybnenie status quo v širšom zmysle.

Po prvé, aj keď je nepochybne realizovaný pomocou agresívnych prostriedkov, zásah Ruska na Ukrajine bol fakticky defenzívne motivovaný. Februárová revolúcia v roku 2014 v Kyjeve vyniesla k moci radikálne prozápadnú vládu, ktorá sa výslovne snažila preorientovať Ukrajinu preč zo sféry ruského vplyvu. To bolo vnímané Moskvou ako neprijateľná hrozba pre národnú bezpečnosť a to najmä kvôli presvedčeniu, že by to nakoniec viedlo k členstvu Ukrajiny v NATO. Keby na to došlo, Aliancia by získala strategicky dôležitý Krymský polostrov, rovnako ako 1200 míľovú hranicu so srdcom európskeho Ruska. Pre odstránenie tohto nebezpečenstva, Rusko natrvalo uchvátilo Krym a snaží sa s pomocou separatistického hnutia v Donecku a Lugansku zabrániť úspešnej integrácii Ukrajiny so Západom.

Vzhľadom k tomu, že ruské akcie sú poháňané zúfalstvom, aby sa zabránilo strategickým stratám a nie túžbou po územných ziskoch, je nepravdepodobné, že sa budú opakovať v širokom merítku, aj keby boli nakoniec úspešné na Ukrajine. Baltské štáty a krajiny bývalej Varšavskej zmluvy strednej Európy sa už stali súčasťou západnej aliancie, čo bolo prijaté Moskvou ako nežiadúci, ale nemenný fakt. Jediným prípadom, kedy by sa teda ďalšia agresia mohla očakávať, je, ak by iný štát považovaný Ruskom za strategicky dôležitý a nachádzajúci sa v okruhu ich „blízkeho pohraničia“ sa tiež snažil preorientovať sa na Západ. Ak by to napríklad nastalo v Bielorusku, je isté, že Moskva by mohla podniknúť kroky na zásah. Celkovo je potom potrebné očakávať, že Rusko zostane pripravené použiť vojenskú silu na zvrátenie strategických strát, ktoré sú vnímané ako oslabenie základov národnej bezpečnosti. Ak však takéto hrozby nebudú, možno od Ruska očakávať, že aj naďalej bude skôr podporovateľ než vyzývateľ na zmenu medzinárodného status quo.

Čína: Revizionistická veľmoc, ktorá potrebuje Rusko

Aj keď Rusko nie je revizionistickou mocnosťou, Čína ňou nesporne je. To nie je odrazom niečoho konkrétneho v politickom systéme Číny. Skôr je to proste fakt, že rovnako ako u všetkých rastúcich veľmocí pred ňou, medzinárodné ambície Číny rastú úmerne k jej ekonomickej a vojenskej moci. Peking sa preto snaží využiť svoj väčší vplyv, aby rozšíril kontrolu nad okolím a prerobil medzinárodný poriadok tak, aby odrážal ich záujmy. Táto revizionistická agenda je výrazná najmä vo východnej Ázii, kde Čína usúdila, že existujúci status quo je zameraný proti nej. Je to predovšetkým kvôli silnej prítomnosť amerických vojakov v Japonsku, Južnej Kórei a na Guame, rovnako aj kvôli americkej námornej dominancii v regióne. Strategickým cieľom Číny je preto, aby vytlačiť USA za „prvé súostrovie“, a tým vytvoriť svoju vlastnú hegemóniu vo Východnom a Juhočínskom mori. Po dosiahnutí tohto sa bude Čína snažiť ďalej rozšíriť svoj vplyv do západného Pacifiku. Nepochybne v určitom okamihu tohto procesu sa Peking bude usilovať o opätovné spojenie s Taiwanom.

Bolo by pekné si myslieť, že expanzia medzinárodných ambícií Číny by mohla byť riadená mierumilovne. História však učí, že rastúce štáty majú tendenciu zaraziť sa s existujúcimi mocnosťami. Je preto pravdepodobné, že nadchádzajúce desaťročie bude érou hlbokého napätia medzi Čínou a Spojenými štátmi. To sú bežné floskuly. To, čo sa spomína menej často, je kľúčová rola Ruska, ktorá na neho pripadne v tomto kontexte čínsko-americkej konfrontácie.

Môže sa to zdať prekvapivé, vzhľadom k poklesu ruského medzinárodného postavenie, ale udržiavanie dobrých vzťahov s Moskvou je pre Peking záležitosť veľkého významu. Na začiatok je to preto, že v porovnaní so Spojenými štátmi, Čína nemá mnoho blízkych spojencov. To platí najmä v ázijskom regióne, kde má Čína územné spory s Japonskom, Vietnamom, Filipínami a Indiou. Mať priateľské väzby s aspoň jedným susedom, je preto mimoriadne dôležité, najmä kvôli tomu, že Rusko môže poskytnúť Číne diplomatickú podporu v kľúčových medzinárodných inštitúciách.

Ešte podstatnejší je strategický význam Ruska. Udržiavaním priateľských vzťahov s Ruskom, Čína je schopná chrániť svoje inak odkryté severné krídlo. Od roku 1960 do roku 1980 napäté vzťahy medzi Ruskom a Čínou na tejto 2200 míľovej pozemnej hranici zabezpečovali, že veľa z čínskeho vojenského potenciálu sa muselo trvalo koncentrovať na severovýchod. Len so zlepšením bilaterálnych vzťahov po roku 1989 a vyriešenie pohraničného sporu krajín v roku 2004, bola Čína schopná plne sa sústrediť na rozšírenie svojho vplyvu na juhu a východe. Poučná paralela v tomto ohľade je spôsob, akým stabilné vzťahy s Kanadou a Mexikom slúžia ako základ amerického medzinárodnej sily, poskytujúc Washingtonu takú úroveň vnútornej bezpečnosti, ktorá mu umožnila sústrediť sa na projekciu sily v zámorí.

Naviac je potrebné spomenúť význam Ruska ako vývozcu surovín. V súčasnej dobe, asi 80 percent čínskych energetických zdrojov sa dováža zo Stredného východu a západnej Afriky. Jedná sa o významnú strategickú slabinu, pretože v prípade konfliktu, Spojené štáty by využili svoju námornú prevahu na ovládnutie Malajskej úžiny a prerušili dodávky týchto životne dôležitých zdrojov. Užšie väzby s Moskvou pomáhajú prispieť k odstráneniu tohto problému, keďže Rusko, spolu so stredoázijskými štátmi, môže poskytnúť dodávky ropy a zemného plynu cez ľahšie chránené pozemné potrubia.

Odskok na druhú časť

[sociallocker][/sociallocker]

Zdroj:

Pridaj komentár