Vznikne niekedy Palestína vedľa Izraela?

Podľa môjho názoru sú náboženské predestinácie moslimov, historické animozity medzi židmi a moslimami, resp. vykonané kroky z oboch strán tak hlboké, že je prakticky nemožné pomýšľať na súčasnú existenciu dvoch suverénnych štátov. Osobne súhlasím s článkom z Frontpage Magazine, ktorý, hoci z roku 2011, nestráca svoju nadčasovosť kvôli zameraniu sa na teologické hľadiská celej situácie. 

[sociallocker][/sociallocker]

Prečo nemôže Abbas uznať Izrael ako židovský štát

abbas

Izraelský premiér Benjamin Netanyahu žiada, aby palestínska samospráva uznala Izrael ako „židovský štát“. Prezident Palestínskej samosprávy Mahmúd Abbás odmieta. Netanyahu žiada znova a Abbás odmieta. Netanyahu hovorí pred členmi US Kongresu, že pokiaľ by Abbás uznal Izrael ako židovský štát, potom 90% konfliktu by bolo vyriešené, ale Abbás to odmieta.

Jeden by si myslel, že sa pozeráme na dve päťročné deti, ktoré sa hádajú na pieskovisku: „Áno, budeš!“ „Nie, nebudem!“ „Ale ty musíš!“ „A just nie!“

Ale nemusí to byť pravda.

Záležitosť existencie Izraela ako židovského štátu je jadrom celého konfliktu.

Pokiaľ Abbás, alebo ktorýkoľvek iný moslimský vodca, súhlasil s tým, že Izrael je židovský štát, bol by v rozpore s islamskými náboženskými konceptmi „obrany moslimskej zeme“ a chápania nemoslimov ako dhimmi.

Povinnosť obrany moslimskej zeme hoci sa v Koráne explicitne nenachádza,  je základným konceptom stredovekej a modernej moslimskej teológie, siahajúcej až k moslimskému imámovi z 13. storočia, Ibn Taymiyyahovi, ktorý vyhlásil, že všetci moslimovia sú povinní povstať a napadnúť akéhokoľvek nemuslima, ktorý obsadí moslimskú zem. Je to svätá povinnosť (fard Ayn) viesť neustálu vojnu, až kým sa moslimská zem nevráti moslimom a nie je obnovená božsky nariadená a spravodlivá vláda islamu.

Sú však moslimskí učenci, ktorí nesúhlasia. Citujú odkazy na Korán v kapitolách 5 a 17, ktoré konkrétne uvádzajú, že Allah dal Zasľúbenú zem Deťom Izraela ako večné dedičstvo. Napriek tomu je podľa Ibn Taymiyovej interpretácie Palestína moslimská zem a musí byť znovu dobytá od Židov napriek koránskym odkazom na Allahov sľub Izraelitom, čo zdá sa prevláda v modernom moslimskom myslení.

Koncepcia dhimmy je založená na Koráne, Súra 9:29, ktorá moslimom nariaďuje pokorovať porazených nemoslimov. „Omarova zmluva„, napísaná počas kalifátu Omara II (na začiatku 8. storočia), ale je pripisovaná Omarovi I., kalifovi zo 7. storočia, vytvára zoznam obmedzení, ktoré detailizovali postavenie nemoslimov pod moslimskou vládou a obmedzovala ich správanie.

Hoci tu existuje rozprava medzi vedcami o rozsahu, v ktorom boli tieto zákony skutočne presadzované, je jasné, že pozícia dhimmi bola nižšia, než moslima a že dhimmi nemohol byť nikdy plnoprávnym občanom žiadneho moslimského štátu a nikdy nemohol zaujať postavenie, kde by mu bola priznaná autorita nad moslimami.

Berúc do úvahy starobylosť a náboženskú autoritatívnosť takýchto konceptov, žiadny moslimský líder nemôže uznať Izrael ako židovský štát.

Pokiaľ by tak urobil, ignoroval by Alahov príkaz, že Židia, (spolu s ostatnými nemoslimami) sú odsúdení na dhimmitude a nie sú to slobodní občania s vlastnou suverénnosťou.

Podobne, uznanie židovskej nezávislosti a štátnosti by bolo priznaním, že „Palestína“ nie je moslimská, ale je v skutočnosti židovským „Izraelom“.

A čo je najdôležitejšie, takéto uznanie by znamenalo, že niet dôvodu na džihád proti Izraelu alebo proti Židom.

Namiesto toho, takýmto odmietnutím uznania a neustálym opakovaním, že Izrael je ilegálny okupant z islamského ideologického pohľadu je židovská vláda nad moslimskou zemou v protiklade s vôľou Alaha, arabskí vodcovia môžu vyhlasovať potrebu trvania svätého džihádu, až kým nie je krajina znovu v božsky nariadenej vláde moslimov.

Toto je veľmi dôležitá záležitosť, lebo odhaľuje, že primárna motivácia konfliktu nie sú hranice, alebo vodné zdroje, alebo utečenci: Je to arabské odmietnutie prijať existenciu židovského štátu. Takáto motivácia, ktorá pochádza z toho, čo je v podstate islamský inštitucionalizovaný náboženský apartheid, nie je v súlade s myslením západnej kultúry 21.storočia a mal by problémy nájsť podporu medzi západnými národmi. Takže Abbás a ostatní o tom klamú. Predstierajú, že židovský štát bude pravdepodobne diskriminovať svojich nežidovských občanov – čo je dosť smiešne, lebo nežidovské menšiny v Izraeli sa majú omnoho lepšie, ako akékoľvek iné menšiny, moslimské či nemoslimské v arabských štátoch. Alebo argumentujú tým, že náboženská definícia štátu je sama o sebe rasistická – čo je tak isto veľmi smiešne, lebo sa nesťažujú, keď sa takto identifikuje Islamská republika Irán, alebo samoidentifikujúce sa moslimské štáty ako Afghanistan, Pakistan, Jemen, Omán, Kuwait, Katar, či Saudská Arábia.

Aby ešte viac zahmlili skutočnú motiváciu ich animozity voči Izraelu, arabskí lídri a propagandistické zdroje sa snažia nasmerovať pozornosť sveta na rôzne záležitosti, ako sú hranice, práva na vodu, repatriácia utečencov a postavenie Jeruzalema: všetky by sa dali rozriešiť mierovými rokovaniami, pokiaľ by arabská strana bola ochotná ukončiť konflikt mierovo. Príliš veľa našich médií a našich politických lídrov skočilo na toto zahmlievanie. A všetky pokusy o riešenie zlyhali, pretože sa zamerali na ústupky Izraela na tieto propagandistiské požiadavky, pričom sa ignoruje skutočná príčina konfliktu: Neochota arabských lídrov uznať židovskú nezávislosť na tom, čo oni stále pokladajú za moslimskú zem.

Ale hovorcovi palestínskej samosprávy ušla príslovečná mačka z vreca, možno nechtiac, začiatkom tohto roku. Medzi „palestínskymi dokumentmi“, ktoré sa zverejnili cez wikileaks, je tu jeden, ktorý sa nazýva „Body rozhovorov o uznaní [tzv] židovského štátu.“

V tomto dokumente hovorca palestínskej samosprávy detailne uvádza dôvody neuznania Izraela ako židovského štátu. Podľa nich: „Uznanie židovského štátu implikuje uznanie židovského ľudu a uznanie jeho práva na sebaurčenie…. Tí, ktorí si uplatňujú toto právo tak isto uplatňujú nárok na územie, historicky spojené s týmto právom na sebaurčenie (t.j. sebaurčovacia jednotka) je celá Historická Palestína. Z toho vyplýva, že uznanie židovského ľudu a jeho práva na sebaurčenie môže podporiť nárok židovského ľudu na celú Historickú Palestínu.“

Inými slovami, pokiaľ by Abbás mal uznať, že je Izrael židovský štát, potom by tým uznal, že Židia majú právo na politické sebaurčenie a národnú sebarealizáciu, presne to, čo on sám chce pre Palestíncov a to je presne to, čo koránsky koncept dhimmitude Židom upiera. Arabskí lídri to nechcú, lebo by to posilnilo izraelské argumenty pre také isté práva. A takéto uznanie by bolo uznaním, že Židia môžu vládnuť moslimom (arabským moslimským občanom Izraela) a nad tým, čo moslimovia volajú moslimskou zemou.

Takže Abbás musí pokračovať v popieraní očividného, bez ohľadu na to, ako smiešne to znie, lebo pokiaľ by to neurobil, oslabil by si vlastné argumenty. A priznať že motiváciou takej obrovskej animozity moslimského sveta voči Izraelu je islamský náboženský koncept dhimmi a neprípustnosť nadradenosti nemoslimov moslimom v moslimskej krajine by odhalilo skutočné jadro konfliktu: moslimská ideológia náboženského apartheidu vychádzajúca z nadradenosti islamu.

Preto má Netanyahu pravdu, keď žiada uznanie Izraela ako židovského štátu. Keďže skutočným motivátorom arabskej animozity proti Izraelu je židovský charakter štátu, tanto konflikt sa nemôže skončiť, kým arabskí lídri neopustia tieto islamské náboženské koncepcie.

Čo sa však určite tak skoro nestane.

Podľa Frontepage magazine

One comment

Pridaj komentár