Žarty bokom, Nemecko sa môže stať hlavným porazeným

Tvrdá rétorika Merkelovej na tlačovej konferencii v Moskve 10. mája, rovnako ako jej skutočne znechutený výraz po rozhovore s Putinom, by mohli mať veľmi reálne a závažné dôvody. Nemecko čím ďalej tým viac riskuje, že sa stane hlavným porazeným v geopolitických bojoch nielen voči Rusku, ale aj Amerike. A to aj v prípade, ak nepočítame Ukrajinu, okolo ktorej sa celá intriga rozvíja.

Nie je žiadnym tajomstvom, že najdôležitejším zahraničnopolitickým cieľom Ruska bolo už oddávna zbližovanie sa s Európou, zvlášť s Nemeckom. To nie je len v tradícii myslenia ruskej vlády ( cieľ, kde na konci je „westernizácia“ Ruska) nie je to v tom, že prezident Putin pred tým pracoval v Nemecku, čo malo vážny dopad na jeho videnie, ale je to aj o základnej historickej pamäti. Rusko s Nemeckom v oboch svetových vojnách skončili na opačných stranách a utrpeli nesmierne škody, zatiaľ čo výhru si odniesli Anglosasi (pozn.prekl. – USA a Británia). Takže je len prirodzená snaha o vytvorenie nového svetového poriadku zjednotením Ruska a Nemecka. No, ako sa ukázalo snaha jedného bola nedostatočná. Každá z týchto krajín sa v prvom rade a predovšetkým obzerá na svoje vlastné geopolitické záujmy a tie sú často navzájom protichodné. A dnes sa nachádzame v situácii, keď Nemecko a Rusko sa považujú skôr za protivníkov, než za partnerov. Nemecko je opäť, rovnako ako pred tým v minulosti, pripravené stať sa hlavnou obeťou hier, v ktorej si znova zvolilo zlú stratégiu.

Mohli by sme hovoriť o tom, že Nemecko nie je plne suverénne a že k tomu dochádza v dôsledku vplyvu Spojených štátov. To je síce pravda, ale len čiastočne. Nemecko v poslednom desaťročí urobilo veľký krok k obnoveniu svojho geopolitického postavenia. Stalo sa vedúcou mocnosťou v Európskej únii (EÚ), kde si zaviazala svojimi úverovými okovami takmer všetky ostatné európske krajiny. Tento proces došiel až tak ďaleko, že mnohí hovoria o novom „EuroReichu“, keďže EÚ sa dostala do ekonomickej závislosti na Nemecku.

Obrovskú šancu na posilnenie pozícií dávali vynikajúce medzištátne vzťahy s Ruskom.

Ale ukrajinský konflikt to všetko cez noc zmenil. Tradične sa hovorí, že Majdan z februára 2014 bol pripravený a vyprovokovaný so strany USA. To je pravda. Ale opäť je to len časť pravdy. Vyňatie Ukrajiny z ruskej do európskej sféry vplyvu bolo pôvodne európskym projektom. Podobným spôsobom ako na Ukrajine prebiehalo pred tým rozširovanie vplyvu Európskej únie do Východnej Európy. V skutočnosti pri tom dochádzalo k neformálnej deľbe práce. Politikou a ekonomikou rozšírenia sa zaoberá EÚ a USA zabezpečuje proces vojenského pokrytia, resp. v prípade nevyhnutnosti (ako v Juhoslávii) priamy vojenský nátlak. A keď hovoríme EÚ, tak myslíme Nemecko. Nie je vôbec náhoda, že počas „aktívnej fázy“ zvrhávania Janukovyča navštevovali všetci vodcovia Majdanu neustále Berlín. Pokiaľ išlo o expanziu EÚ vo Východnej Európe, Rusko na tento proces, aj keď so zaťatými zubami, hľadelo relatívne pokojne. Ale pokusy o rozšírenie do post-sovietskeho priestoru boli okamžite chápané nepriateľsky.

V skutočnosti môžeme povedať, že USA na Ukrajine pripravili pre EÚ a čiastočne aj pre Nemecko vynikajúcu pascu, do ktorej Európa radostne vbehla a teraz nevie ako sa z nej dostať

Má to ale ešte jeden aspekt, ktorý je ešte zaujímavejší:

USA nie sú v súčasnosti oficiálne do procesu prevratu zapojené (podčiarkujem oficiálne, všetky veľké vyjednávania zariaďovali Európania), tým viac nie sú zapojené v dohovoroch z Minska a mohli by pokojne kedykoľvek sa im zachce bez ohľadu na ľubovoľný vývoj situácie sa stiahnuť. Američanom môže byť jedno, či Putin prinúti rebelské republiky, aby sa podriadili Kyjevu, alebo urobí obrat o 180 stupňov a zaberie celú krajinu svojimi vojskami. Pri prvom scenári si Amerika môže privlastniť víťazstvo, pri druhom scenári ukáže celému svetu zverský úsmev ruskej armády. Súčasné zamrznutie konfliktu vo vyjednávaniach „de-eskalácii“ je pre USA ten najmenej priaznivý scenár, ale celkovo im slúži tiež, pretože pokračujúca nestabilita a turbulencie majú negatívny vplyv na európsku i ruskú ekonomiku, takže investičný kapitál uteká z Európy do USA.

Pre Európu a zvlášť pre Nemecko je situácia ďaleko horšia. Nielenže uviazli v politickej podpore režimu, ktorý je objektívne vzaté veľmi vzdialený európskym hodnotám, (pozn. prekladateľa – nedostatok osobnej slobody, keď sa upaľujú protestujúci zaživa, ignorovanie deklarácie ľudských práv, s glorifikáciou páchateľov holokaustu a s vraždami politických oponentov v uliciach), čo ho nerobí u európskeho elektorátu príliš populárnym, ale Európa (rozumej Nemecko) tiež zrejme budú musieť niesť väčšinu nákladov na stabilizáciu tohto režimu.

Tento problém má ešte dva ďalšie aspekty, ktoré negatívne ovplyvňujú najmä Nemecko:

USA v prvom rade z celej sily odporujú nemeckým nárokom na dlhy ostatných členov EÚ, čím by sa posilnila pozícia Nemecka a jeho reálny vplyv na EU. (pozn.prekladateľa – dá sa povedať, že z týchto dlhov USA robí skôr bremeno než mocenskú páku). Akékoľvek pokusy o skupovanie aktív nesolventných krajín sú zablokované. Aj ten najväčší hriešnik, Grécko, sa v odpovedi pri rozhovoroch smeje požiadavkám na predaj ostrovov, aby sa splatil štátny dlh. Čím dlhšie to trvá, tým vyzerá Nemecko slabšie, ako veriteľ neschopný vybrať si požičané peniaze.

Po druhé Nemecko je najviac postihnuté ruským príklonom k Číne. Ich ekonomická aliancia okrem iného priamo ohrozuje nemeckú pozíciu vo svetovej ekonomike. Ak bolo Rusko k Nemecku a k EÚ priateľské, tak existovala neformálna dohoda, že Rusko Číne nepomôže, aby Nemecko dohnala v oblastiach kriticky pre nemeckú ekonomiku dôležitých – prevažne v metalurgii a vo vyššej chémii.

Nemecko vo väčšine týchto oblastí priamo konkuruje Číne a pomaličky stráca trhový podiel, ale v oblastiach, do ktorých patria komplikované kovové zliatiny a špeciálne plasty používané v priemyselnej výrobe, pri nástrojoch a v aero-kozmickom priemysle je nemecký technologický náskok pred Čínou neoddiskutovateľný – čo tejto krajine na svetovom trhu poskytuje relatívne veľký a ziskový výklenok v medzinárodnej deľbe práce. Ale v prípade plnohodnotného spojenectva medzi Ruskom a Čínou sa to môže radikálne zmeniť. Hoci v súčasnosti vlastný ruský metalurgický a chemický priemysel prechádza poklesom, tak má stále vedecké a technologické know-how, aby mohol priemyslu v Číne poskytnúť zrýchlenie a vynulovať nemecký strategický náskok. V súčasnosti, keď nemecká technika slúži niekoľkonásobne dlhšie ako čínska a stojí len 2-3 krát toľko, nemôže Čína konkurovať. Akonáhle začne byť kvalita a životnosť porovnateľné a čínske ceny budú o polovicu nižšie, tak Nemecko ten trh stratí a jeho geopolitické postavenie sa v súlade s tým prepadne.

Niektorí by mohli tvrdiť, že keď bude Rusko takto konať a porušovať sľuby Nemcom, tak to bude nepoctivé a nedžentlmenské. Ale človek nemôže vždy držať svoje slovo vo svete, kde všetci ostatní nedržia svoje.

Aby sme to zhrnuli, Nemecko je dnes neočakávane ohrozené na všetkých možných frontoch. Že stratí tvár na Ukrajine (pozn. prekl. – podporou morálne a finančne zbankrotovanému režimu, ktorého uviedli k moci), že hrozí perspektíva straty pri vymáhaní dlhov z eurodlžníkov – čo by spôsobilo krach EuroReichu, že prídu o svoje jedinečné postavenie na svetovom trhu. A to ani nehovoriac o menších problémoch ako strata ruského trhu kvôli „sankčnej vojne“ a o ďalších priamych dôsledkoch konfliktu.

A Nemecko si navyše zrejme bude musieť so všetkým tým poradiť samé. Francúzsko sa nedá považovať za plnohodnotného partnera s ich smiešnym prezidentom, hoci Merkelová ho stále ťahá so sebou, aby predstierala, že do rokovacieho procesu je zapojená celá EÚ.  V USA začína ďalšia prezidentská kampaň, takže ako vždy súčasná vláda potrebuje, buď napraviť všetok ten bordel, čo napáchala, alebo prinajmenšom presvedčiť voličov, že oni za to nemôžu. Na druhú stranu potrebuje opozícia vládnúcu stranu obviniť zo všetkých problémov, rovnako ako mnohé z nich pokiaľ možno napraviť, aby predviedla svoju vlastnú kompetenciu. To by logicky viedlo k tomu, že by USA skúsili všetkými potrebnými prostriedkami ukončiť ukrajinský konflikt, trebárs až po odovzdanie Kyjeva Rusku. A keby to nefungovalo (Rusko netúži po prevzatí starostlivosti za takto „štedrý“ dar), tak aspoň zaistiť maximálny odstup od problému, ako je to len ľudsky možné.

Tak, či onak Angele Merkel evidentne nemožno závidieť.

[sociallocker][/sociallocker]

Zdroj:
http://chipstone.livejournal.com/1259215.html