Islamské otroctvo, časť 4: Zotročenie moslimami v Indii počas obdobia Mogulov

5mh10w

http://medzicas.sk/islamske-otroctvo-cast-3-zotrocenie-moslimami-v-indii-pocas-obdobia-sultanatu/

Ďalšia časť nášho seriálu o moslimských výčinoch v Indii. Dnes sa radi tvária, že vlastne o nič nešlo, že to boli len také bežné šarvátky o územie a podobne, čo sa vlastne dialo všade. Škoda len, že to nie je pravda. Ťažko sa to číta – ale je na čase, aby bolo známe aj toto. Tippu sultánovi sa budeme venovať hlbšie a podrobnejšie – lebo bol súfí, čo mu samozrejme vôbec nebránilo viesť džihád či zotročovať nemoslimov. Toľko k modernej takíji,že súfiovia boli “mierumilovní” a pokojní mystici.

Toto je časť 5 kapitoly “Islamské otroctvo” z knihy M.A. Khana “Islamic Jihad: Dedičstvo nútených konverzií, imperializmu a otroctva” Dodržiavajúc príkaz Koránu a tradíciu Mohamedovu, všetci moslimskí okupanti a vládcovia Indie – počnúc prvým úspešným okupantom Mohamedom bin Kásimom po posledného moslimského vládcu, Tipu sultána – zotročovali Indov. Takže to ospevované mogulské obdobie nebolo, čo sa týka zotročovania, ničím odlišné.(Časť 1, Časť 4, Časť 6).

Počas vlády Mogulov (1526?):Porážkou Ibrahima Lodiho v roku 1526, Džahirudín Šáh Bábur, hrdý potomok Amira Timura, započal vládu Mogulov v Indii. Vo svojich autobiografických pamätiach Babur Nama popisuje svoje výpravy proti hindom ako džihád, pričom ich zdôrazňuje veršami a odkazmi na Korán. Záznamy o zajatých otrokoch počas Báburovej vlády nie sú systematicky zdokumentované. O svojom útoku na malé hindské kniežatstvo Badžaur v dnešnej severozápadnej hraničnej provincii Pakistanu Bábur píše: “všetci boli povraždení a ich ženy a deti zajaté. Odhadom šlo na smrť viac než 3000 mužov …. nariadil som, aby bola na kopci vystavaná veža z lebiek.”[1] Podobne staval veže z hláv popravených Indov v Ágre. V roku 1528 napadol a porazil nepriateľa v Kanaudži a ich rodiny a nasledovníci boli zajatí.[2] Tieto príklady sú dosť na to, aby sa dalo usúdiť, že zotročovanie žien a detí bolo všeobecnou politikou na Báburových džihádových kampaniach. Babur Nama tak isto uvádza, že boli dva veľké trhy medzi Hindustanom a Chorasánom, konkrétne v Kábule a v Kandaháre, kde prichádzali karavány z Indie, privážajúce otrokov (barda) a iný tovar, aby ho s veľkým ziskom predali.
Po Báburovej smrti (1530) nasledovalo obdobie prevratov a zmätkov, počas ktorého jeho syn Humajún bojoval so Šérom Šáhom Surim, Afgáncom. V roku 1562 cisár Akbar Veľký, Báburov syn a odpadlík od islamu zakázal masové zotročovanie žien a detí vo vojnách.[3] Počas Akbarovej vlády poznamenáva Moreland stalo sa bežným zvykom napadnúť dedinu, či skupinu dedín bez akéhokoľvek ospravedlnenia a odviesť obyvateľov ako otrokov.; na tomto základe Akbar vydal zákaz zotročovania.[4] Napriek tomu sa hlboko zakorenenú tradíciu nepodarilo vyvrátiť. Napriek zákazu Akbarovi generáli a provinční vládcovia chodili na vlastnú päsť lúpiť a zotročovať nemoslimov. Ako už bolo poznamenané, Akbarov občasný generál Abdulla Chán Uzbeg sa hrdil zotročením a predajom 500 000 žien a detí. Dokonca aj Akbar, neberúc do úvahy svoj predchádzajúci výnos, nariadil zotročenie žien porazených Rádžputov z Čittóru (1568), ktorí spáchali džauhar. Zotročovanie pokračovalo vo všetkých provinciách napriek zákazu. Počas Akbarovej vlády bolo bežné, poznamenáva Moreland, že sa deti kradli a unášali, prípadne aj kupovali; Bengálsko bolo známe touto praxou vo svojej naodpornejšej forme (t.j. otroci boli kastrovaní). [5]Toto donútilo Akbara znovu vydať zákaz zotročovania v roku 1576. Počas jeho vlády, ako zaznamenal della Valle, “služobníci a otroci boli takí početní a lacní, že každý, dokonca aj priemerne bohatý má veľkú rodinu a veľké služobníctvo.”[6] Tieto príklady nám dávajú jasnú predstavu o tom, aký rozsah dosiahlo zotročovanie dokonca aj počas osvietenej Akbarovej vlády.
Zotročovanie sa nepochybne zhoršilo počas Akbarovho následník Džahangíra (1605-27) a Šáha Džahana (1628-58), počas ich vlád sa postupne obnovila ortodoxia a islamizácia. Cisár Džahangír vo svojich pamätiach píše o deťoch v Bengálsku, ktoré kastrujú samotní rodičia dávajúc ich vládcom ako otrokov za úplatu.”Táto prax bola veľmi obvyklou, dodáva. Sajíd Chán Čagtaj, šľachtic z Džahangírovej doby vlastnil 1200 eunušských otrokov, podľa viacerých zdrojov..”[7]Džahangír poslal na predaj do Iránu okolo 200 000 indických zajatcov len v období 1619-20.[8]
Za vlády ďalšieho cisára, Šáha Džahana sa život hindských roľníkov stal neznesiteľný. Európsky cestovateľ Manrique, ktorý cestoval po mogulskej Indii, že vyberači daní brali so sebou chudobných roľníkov spolu s ich ženami a deťmi na rôzne trhy a jarmoky, kde ich predali, aby tak uhradili daň.

Francúzsky lekár a cestovateľ Francois Bernier, ktorý strávil v Indii dvanásť rokov a bol osobným lekárom cisára Aurangzéba to potvrdzuje. Písal o nešťastných roľníkoch, ktorí boli neschopní zaplatiť dane, takže ich deti boli odvedené ako otroci.[9] Počas Aurangzébovej vlády (1658-1707), pokladanej za ničivú pre Hindov, bolo len v Golkunde (Hajdarabáde) vyklieštených 22 000 mladých chlapcov len v roku 1659.[10] Boli darovaní muslimským vládcom a guvernérom, alebo predaní na trhu s otrokmi.
Nádir Šáh z Iránu napadol Indiu v rokoch 1738-39. Po veľkom vraždení a ničení zajal veľké množstvo otrokov a odviezol ich spolu s veľkou korisťou.

Ahmad Šáh Abdali z Afganistanu v polovici osemnásteho storočia obsadil Indiu tri krát. Po svojom víťazstve v Tretej bitke o Panipát (1761) okolo 22 000 žien a detí pobitých maráthskych vojakov bolo odvedených do otrotctva. [11]

Ako už bolo citované, posledný nezávislý moslimský vládca, Tipu sultán, zotročil viac než 7 000 ľudí v Travankúre. Boli odvedení preč a násilne konvertovaní na islam.[12]

Zotročovanie neveriacich v Indii trvalo dovtedy, kým mali moslimskí vládcovia reálnu moc. Upevnenie moci britských obchodníkov v devätnástom storočí nakoniec ukončila otroctvo v Indii.

Dokonca počas Rozdelenia (1947), moslimovia uniesli desaťtisíce hindských a sikhských žien a vydali ich za moslimov: tisíročná forma zotročenia (už diskutovaná). V novembri 1947, ako bolo už poznamenané, moslimskí patánski nájazdníci uniesli hinduistické a sikhské dievčatá z Kašmíru a predali ich na trhoch v Džélume (v Pakistane).[13]
Toto sú záznamy o zotročovaní moslimskými vládcami a okupantmi hlavne v Severnej Indii.

Zotročovanie sa samozrejme a úplne vážne odohrávalo aj vo vzdialených provinciách po celej Indii, vrátane Gudžarátu, Maulvy, Džaunpúru, Kandéša, Bengálska a Dekkánu, ktoré boli buď pod vládou Dillí, alebo boli nezávislými moslimskými sultanátmi. Záznamy o zotročovaní v týchto regiónoch neboli vždy vedené systematicky.

Esmeralda Zlopočasná

[sociallocker][/sociallocker]

________________________________________
[1]. Babur JS (1975) Baburnama, trs. AS Beveridge, Sange-Meel Publications, Lahore, p. 370-71
[2]. Ferishtah, Vol. II, p. 38-39
[3]. Nizami KA (1989) Akbar and Religion, Idarah-i-Adabiyat-i-Delhi, New Delhi,, p. 106
[4]. Moreland WH (1995) India at the Death of Akbar, Low Price Publications, New Delhi, p. 92
[5]. Ibid, p. 92-93
[6]. Ibid, p. 88-89
[7]. Lal (1994), p. 116-117
[8]. Levi SC (2002) Hindus Beyond the Hindu Kush: Indian in the Central Asian Slave Trades, Journal of the Royal Asiatic Society, 12(3), p. 283-84
[9]. Lal (1994), p. 58-59
[10]. Lal (1994), p. 117
[11]. Ibid, p. 155
[12]. Hasan M (1971) The History of Tipu Sultan, Aakar Books, Delhi, p. 362-63
[13]. Talib, SGS (1991), Muslim League Attack on Sikhs and Hindus in the Punjab 1947, Voice of India, New Delhi, p. 201
http://www.islam-watch.org/index.php?option=com_content&view=article&id=823:islamic-slavery-part-5-enslavement-by-muslims-in-india-mughal-period&catid=65:khan&Itemid=58