Budúcnosť islamskej civilizácie

Text Petra Pelikána, českého moslima, bol napísaný v roku 2011. Je veľmi poučný z hľadiska nekompromisného postoja islamu voči zmenám. Prakticky vyvracia akékoľvek nádeje, že sa islam „zmení“, alebo sa bude dať s ním koexistovať. On sám hovorí, že sú len dve možnosti. Buď sa Európa vzoprie a islam „zlikviduje“, alebo si islam Európu podriadi. V čase, keď to písal, nemohol vedieť nič o migračnej kríze a podriadenom postoji Európy voči islamu. Preto je prognóza na základe tohto textu chmúrna. Otvorením brán voči invázii moslimom a povinným rozmiestnením tejto útočiacej vlny do všetkých krajín Európy, sme kontinent dobrovoľne odovzdali islamu…

Dr. Petr Pelikán je arabista, český moslim a honorárny konzul Sudánu v Českej republike. Zaoberá sa problematikou islamu a islamského práva.

Budúcnosť islamskej civilizácie

Ak máme premýšľať nad budúcnosťou islamu v časovom horizonte, ktorého sa pri troche šťastia nemalá časť našich súčasníkov ešte dočká, je namieste tému najprv trochu preformulovať a rozčleniť.

Ak by sme mali vziať otázku čo možno najviac doslovne a rozoberať budúcnosť islamu z hľadiska čisto religiózneho, je odpoveď na prvý pohľad jednoznačná. Jedným zo základných rysov islamu ako náboženstva je jeho dôsledné lipnutie na svojej nezmeniteľnosti a na tom, že nepodlieha vývoji. V dobe svojho vzniku pred jeden a pol tisícročím sa islam nedefinoval ako nov náboženstvo, ale ako vyvrcholenie a definitívne uzavretie kontinuálneho procesu božích zjavení trvajúcich už od počiatku ľudstva. Prídomok proroka Muhammada všeobecne známy aj u nás z dobrodružných románov – Pečať Prorokov – presne vyjadruje moslimský pohľad na vývoj ľudstva: všetko bolo zavŕšené, vývoj bol ukončený. Jediná ďalšia udalosť, ktorá ľudstvo podľa islamu ešte čaká a ktorá stojí za zmienku, je koniec sveta. Súdny deň a koniec sveta sú tiež jedinými udalosťami, o ktorých je človeku dovolené vedieť, že k nim v budúcnosti dôjde, hoci nesmie poznať dňa ani hodiny, kedy sa odohrajú.

Islam totiž veľmi prísne odmieta akékoľvek nahliadnutie do budúcnosti, či už sa mu v priebehu dejín hovorilo veštenie alebo prognostika. Právo poznať veci budúce, a tým tiež pripúšťať možnosť mať moc je ovplyvniť, patrí iba bohu. Stačí si len pripomenúť, koľko náboženskoprávnych kľučiek vyvracajúcich zložitými sofistickými argumentami z kĺbov esenciálne islamské zásady, bolo pomerne nedávno potrebné, aby sa zákonodarstva puritánskejších islamských štátov vyrovnalo napríklad so zavedením poisťovníctva, ako odborom narúšajúcim boží monopol na nezvratnú osudovosť budúcnosti. Islamský dogmatický systém tak nemôže v žiadnom prípade prijať niečo podobné, čím sú trebárs v modernom katolicizme „znamenie doby„; nejaký princíp umožňujúci zavádzať podľa vyvíjajúcich sa spoločenských podmienok zásadné zmeny učenia a prezentovať ich ako novú božiu vôľu, pretože to by znamenalo popretie všetkého, na čom islam stojí. Akokoľvek islam v konfrontácii so západnými myšlienkovými aj politickými prúdmi modifikuje svoje prejavy a prispôsoboju sa flexibilne reálnym okolnostiam, jeho podstata sa nemení a celkom iste meniť nebude. Jedným z najčastejšie citovaných výrokov proroka Muhammada, ktorý som v uplynulých dvoch desaťročiach zaznamenával v piatkových kázňach imámov na troch kontinentoch, bola v mnohých variantoch tradovaná výstraha: „Kto vnesie do tejto našej veci nejakú novotu, ktorá do nej nepatrí, ten je odpadlík.

Nemožno ani predpokladať, že by sa v najbližších desiatkach rokov vnútri islamu náhle objavilo reformné hnutie otvorene meniace jeho základy, až k vytvoreniu nového náboženstva. Už vôbec nie je pravdepodobné, že by sa mu dostalo všeobecného ústretového prijatie. Len ťažko sa dá očakávať, že sa bude bezozbytku opakovať vlna vzniku nových, relatívne úspešných siekt, ako boli agachánismus, baháizmus, Ahmadíja a ďalšie, ktoré sa odštiepili od majoritných prúdov šiitského a v menšej miere aj sunnitského islamu v druhej polovici devätnásteho storočia. Pri ich vzniku hral úplne zásadnú úlohu vplyv vtedajšej Európy rozširujúcej a upevňujúcej svoju moc aj do posledných dosiaľ relatívne autonómnych kútov moslimského sveta. Niektoré z týchto náboženských hnutí, napríklad sudánsky mahdismus, povstali ako miestne reakcie odporu na európsky impakt a márne sa snažili konzervovať doterajšie sociálne pomery aj za cenu zásadných zmien v islamskom učení. Iné, idúce takisto cestou podstatných zásahov do vierouky, niekedy tak silnými, že sú moslimskou majoritou pokladané až za herézu, Európa vehementne podporovala, keď s ich pomocou mohla svoje záujmy presadzovať. Ukážkovým príkladom takej sekty je nizáría vzniknutá štiepením ismáílitského smeru šiitského islamu. Jej predák práve v búrlivom období konca 19. storočia, kedy sa etablovali dosiaľ posledné fungujúce náboženstvá vzniknuté z pôvodne islamského základu, dospel k pevnému konkordátu s Britmi, bol dokonca pasovaný do šľachtického stavu a jeho potomkovia dnes žijú ako zámožní rentieri poberajúci nemalé náboženské dávky od niekoľkých miliónov svojich bezmedzne oddaných uctievačov. Zároveň sa tešia plnému rešpektu a podpore Západu, ktorého luxusných výdobytkov si užívajú vrchovatou mierou.

Tiež súčasná interakcia islamu so Západom vnútri moslimských komunít spoluvytvára dva protichodne vyznievajúce smery. Západní analytici ich charakterizujú ako „umiernený“ islam, to jest prúd nestaviaci sa proti záujmom Západu, a islam „radikálny„, „džihádistický“ či“ fundamentalistický„, inými slovami nepriateľský západnej civilizácii.

Tento proces je v dôsledkoch do značnej miery obdobou stretávania oboch ťažko zlučiteľných ideológií, ako k nemu dochádzalo práve v druhej polovici 19. storočia. Oproti vtedajšej situácii však dnes existuje niekoľko zásadných rozdielov. Žiadny z prúdov dnes neinklinuje k tomu, že by sa otvorene transformoval do nového náboženstva a vyšiel úplne mimo rámec islamu a to aj napriek masívnejšiemu tlaku, než akému bol vystavovaný kedykoľvek predtým. Najdôležitejším faktorom sa pri tom zdá byť globalizácia. Je to zrejme práve previazanosť a dostupnosť informačných tokov a oveľa väčšia možnosť pohybu osôb, čo už nedovoľuje, aby sa dostatočne veľká skupina moslimov ocitla izolovaná pod takým vplyvom, ktorý by vyústil až vo vznik nového náboženstva. K posilňovaniu jednoty moslimov prispieva najmä rýchle šírenie správ o udalostiach chápaných ako útok proti islamu ako celku, aj keď sú v skutočnosti svojím významom úplne zanedbateľné, alebo dokonca postrádajú reálny podklad. Kauza Rushdieho Satanských veršov, dánskej karikatúry proroka Muhammada alebo západnými médiami vôbec nereflektované, ale medzi moslimami veľmi emotívne vnímané prípady údajného bránenia kresťanom v prestupu na islam vytvárajú povedomia moslimskej jednoty. Zdá sa pritom, že práve obraz spoločného nepriateľa dokáže prekonať inak obrovské animozity moslimských siekt idúcich nezriedka až k hranici vzájomného vraždenia. V tomto zjednocujúcom procese majú evidentne navrch práve tie smery, ktoré Západ označuje za radikálne. Ďalší dôležitý rozdiel spočíva v tom, že súperenie západného a islamského myslenia sa už geograficky neobmedzuje len na moslimské krajiny a prenieslo sa spolu s prisťahovalcami tiež na pôdu neislamských krajín. Tým sa nutnosť reagovať na vzájomnej antagonizmy prenáša do každodenného života. Ohniská civilizačných konfliktov sa z predchádzajúcich rovín filozofických diskusií úzkymi elitami o takých otázkach, ako či bol Ježiš Synom božím či obyčajným človekom, prechádzajú do ďaleko citlivejších sporov o prípustnosti zahaľovania žien, právomociach hlavy rodiny alebo ochrany zvierat pri rituálnom podrezávaní.

Ak sa nad budúcnosťou islamu zamýšľajú európski prognostici, zvyčajne tému zužujú na demografický vývoj moslimskej komunity na starom kontinente. Rozoberá sa jednak kvantitatívna stránka veci, teda jej početný nárast v dôsledku stále trvajúceho prisťahovalectva aj vyššiu pôrodnosti moslimských imigrantov, a predovšetkým stránka „kvalitatívna„. To znamená, či sa moslimská komunita bude skôr radikalizovať, alebo naopak, či jej vývoj povedie k akémusi vytúženému, ale len ťažko představiteľnému stavu nazývanému politicky korektným slovom „integrácia„. Početný nárast moslimských prisťahovalcov je nespochybniteľný, hoci ho oficiálne štatistiky nedokážu vierohodne dokumentovať. Pre súčasnú Európu je totiž oficiálne neprípustné zaoberať sa náboženským presvedčením ľudí, ktorí sa do nej prichádzajú usadzovať, a už vôbec to vylučuje v prípade tých, ktorí už získali občianstvo, alebo dokonca u generácií, ktoré sa v európskych štátoch už narodili. Dynamika rastu moslimských komunít v európskych krajinách je preto založená len na nepresných odhadoch opierajúcich sa prevažne len o sekundárne alebo terciálne prejavy príslušnosti k islamu. Vyvodzuje sa z takých údajov, ako je početnosť mena Muhammad predávaného prvorodeným deťom, údaje o stavbách a kapacite nových mešít či v krajinách, ako je Rakúsko, z počtu platcov náboženských daní.

Moderná európska spoločnosť úzkostlivo lipnú na dodržiavanie dvoch v praxi zle kompatibilných princípov: princípu prevahy občianskeho princípu nad príslušnosťou k náboženstvu a zároveň na slobode vyznania. Možnosť súbehu týchto dvoch zásad sa opiera o predpoklad, že sa každé existujúce náboženstvo obmedzí iba na vieru a nebude vyžadovať žiadne konkrétne činy, alebo že všetky náboženstvá budú priebežne prispôsobovať svoju vierouku vývoju štátnej legislatívy. Prinajmenšom v prípade islamu sú obe tieto požiadavky na hony vzdialené skutočnosti.

Európa však stále usilovnejšie a nákladnejšie predstiera, že je tento koncept udržateľný. Najvyšší štátni predstavitelia – ukážkovým príkladom bol svojho času Tony Blair – vyslovujú zdanlivo ústretové a zmierlivé vyhlásenia, že pociťujú k islamu rešpekt, že však vo svojich krajinách nebudú trpieť činnosť imámov hlásajúcich islam prekrútený a násilný. V mnohých krajinách sa organizujú integračné kurzy pre imámov, ktoré majú za cieľ vyškoliť ich v elementárnych znalostiach jazykových, civilizačných a ľudsko-právnych. Vydávajú sa obrovské prostriedky na ekumenické akcie zbližovania „abrahámovských“ náboženstiev.

Tieto kroky vyzerajúce na prvý pohľad zmierlivo, sú v skutočnosti z pohľadu moslimov krajne urážlivé a agresívne. Nemoslimovia sa nimi totiž pasujú do neprijateľnej role posudzovateľov islamu a svojou podporou exponentom „umiernených“ a „zmierlivých“ prúdov im preukazujú skôr medvediu službu, akou kedysi bývala ústretovosť komunistických činiteľov katolíckemu hnutia Pacem in Terris. Podobne by bolo naivné predpokladať, že krátke a viacmenej nedobrovoľne absolvované školenia môžu zásadne ovplyvniť čokoľvek iné, než finančné bilancie usporiadateľských mimovládnych organizácií, nieto potom svetonázor moslimských duchovných.

Aký teda môžeme očakávať vývoj u druhého najrozšírenejšieho svetového náboženstva v horizonte jednej až dvoch nasledujúcich generácií?

Môžeme pokladať za vylúčené, že by do súperenia islamskej a západnej civilizácie vstúpil ďalší hráč. Východoázijské kultúry sú voči ideologickému pôsobeniu islamu imúnne a ani sociálne tendencie a právne podmienky štátov tejto oblasti neprajú masovej imigrácii. Rovnako tak je – na rozdiel od západných tradícií – ideologicky nezaťažené rapídne silnejúce ekonomické prenikanie Číny do moslimských krajín. Kľúčovou oblasťou, kde sa vytvárajú islamské postoje, zostane aj naďalej pás krajín od severnej Afriky cez blízkovýchodné arabské krajiny až po Irán a Pakistan. Vo väčšine z nich dlhodobo narastá napätie medzi miestnymi režimami a tamojšou „ulicou„. Nemožno predikovať, akým spôsobom sa v každom jednotlivom štáte situácia bude vyvíjať ani nakoľko sa môžu zreťaziť už dlho prebiehajúce menšie revolty. V každom prípade ale po prípadnom kolapse vlád v týchto krajinách zostáva aj do budúcnosti jedinou ideológiou, ktorá môže nastúpiť aspoň dočasne na ich miesto, islam. Za takýchto okolností to vždy musí byť islam štátotvorný, striktný.

Okrem subsaharskej Afriky, kam moslimský vplyv expandoval po stáročia a súperil s vplyvmi Európy, však bude oveľa dôležitejším miestom Európa sama. Už teraz je nepochybné, že ju islam zmení. Jednou z možných variantov zmeny je, že prevážia sociálne a politické prúdy charakterizované dnes ako xenofóbne, nacionalistické a populistické.

Ak tomu tak bude, neobmedzia sa len na polovičaté a skôr demonštratívne kroky, aké sa im darí v ojedinelých prípadoch teraz, a budúca Európa bude v mnohých ohľadoch siahať k riešeniam, ktoré by z dnešného hľadiska len málokto neoznačil za fašistické.

Namiesto kritizovaného referenda o obyčajnej stavbe minaretov, čo je len zástupný symbol, sa môžeme dočkať skutočného búranie mešít. Už teraz váhavo prijímané kroky sťažujúce neúnosnú mieru prisťahovalectva, môžu za desať či pätnásť rokov migračný smer úplne otočiť a prerásť až do tlakov nútiacich milióny ľudí s islamskou kultúrou opúšťať Európu a hľadať pokojnejšie útočisko inde.

Akokoľvek sa to dnes javí nepravdepodobné a neprijateľné, odohrávali sa takéto vynútené presuny moslimských obyvateľov z Európy nielen cestou priame vojny za čias španielskej rekonkvisty. Napríklad ešte v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia boli bulharskí Pomakovia vystavení takému politickému a spoločenskému tlaku, vrátane nútenej zmeny tureckých priezvisiek na bulharské, že hromadne emigrovali do Turecka. Ak dôjde skutočne k takému exodu európskych moslimov na Blízky Východ, vyvolá to síce na jednej strane vlnu radikalizácie islamu a tenký náter zmierlivosti voči Západu opadne, na druhej strane ale milióny moslimov zvyknutých predsa len z Európy iným sociálnym štandardom dokážu za krátku dobu do tamojšej spoločnosti preniesť oveľa viac západných prvkov, než dokázal za mnoho storočí kolonializmus.

Druhým možným smerom sú variácie na údajný výrok Muammara Kaddáfího, že moslimovia dobyjú Európu lonami svojich žien. Zatiaľ sa populačný vývoj týmto smerom skutočne uberá. Nie je však potrebné sa obávať, že by snáď naši potomkovia v budúcnosti pod islamským jarmom nejako zvlášť trpeli. Zmeny idú totiž takým tempom, že si ich s nevôľou všíma len časť doterajšej majority. Pre nastupujúce generácie budú také pomery celkom prirodzené. Počul som postaršiu obyvateľku malého anglického mesta, ako si sťažovala, že si u nich moslimská obec pred rokmi vymohla, že v obecnom bazéne bude jeden deň oddelene pre mužov a ženy. To jej pripadalo v poriadku. Dnes ale zostal početne slabnúcej nemoslimskej majorite, ktorá nie je schopná svoje záujmy koordinovať a presadzovať tak efektívne ako ich moslimskí spoluobčania, len jediný deň koedukovaného plávanie v týždni. Pre deti onej rozhorčenej Angličanky sú ale také pomery už normálne. V rámci politickej korektnosti sú ochotní v kancelárii obmedziť vianočnú výzdobu, aby neboli dotknuté city ich moslimských spolupracovníkov.

Tolerujú, že ich kolegyne chodia zahalené a že pri pozdrave im muž nepodá ruku. Doteraz sa možno trochu pozastavia nad tým, že ich sused si berie príbuznú, ktorú mu rodina priviezla z Pakistanu, bez toho aby sa predtým poznali. Možno ani nevedia, že sa v ich krajine používa islamské právo pri arbitrážach vnútri moslimskej komunity, a ak áno, zrejme im to nevadí. Za niekoľko rokov takým spôsobom pravdepodobne sami dobrovoľne prijmú trebárs piatok ako voľný deň miesto nedele, a potom postupne ďalšie hodnoty a regule spoločnosti tak, ako sa bude vyvíjať.

Či už budúcnosť islamu odhadujeme akokoľvek, nemôžeme mu uprieť, že metodológiu a spoľahlivosť práce prognostikov realisticky opísal už ústami prorokovými:

Ako tradovala jeho žena Aiša, keď sa ľudia posla božieho, kiež mu Alah požehná a dá mu mier, pýtali na veštcov, povedal: „Nie je na nich nič.“ Oni povedali:“ Posol boží, niekedy nám veru niečo vykladajú a je to pravda.“ Posol boží, kiež mu Alah požehná a dá mu mier, povedal: „Tamtoho pravdivého slova sa zmocňuje džin, našepkáva ho svojim chránencom do ucha a oni k nim primiešavajú stovku lží.

Petr Pelikán

Zdroj:

http://www.pritomnost.cz/archiv/cz/2011/2011_4.pdf

One comment

Pridaj komentár