GATESTON INSTITUTE: O čo išlo v procese s Geertom Wildersom?

  • Ak majú mať Európania niekedy šancu rozpliesť slučky zákonov okolo ich hrdla, zamedzujúce schopnosť vystúpiť proti demografickému prekresľovaniu svojich krajín alebo akémukoľvek inému potenciálne nebezpečenstvu, ktoré im príde na um, môže byť užitočné pochopiť, ako vykryštalizovalo toto podivné škrtenie.
  • Je jasne vidieť, že stíhanie Geerta Wildersa je hrubo nespravodlivé, aj pri porovnaní s inými holandskými politikmi ktorí sa vyjadrovali oveľa horšie ako on. Tiež sú presvedčivé dôkazy, že to, čo sa denne v mešitách káže z Koránu by určite spadalo pod takú definíciu nenávistných prejavov, čo aj v tomto prípade zarážajúco ostáva mimo pozornosť prokurátorov.
  • Nie je zvolený člen parlamentu zodpovedný za bezpečnosť občanov viac ako samotní občania? Ak sú volení zástupcovia stíhaní za slobodu slova, kedy potom začnú tieto obmedzenia predstavovať problém pre národnú bezpečnosť?
  • Ako budú môcť sociálne a politicky vyjadrovať svoje pocity obyčajní, slušní, rodení Európania o tom, že vlastne nikdy nesúhlasili byť súčasťou tohto „veľkého experimentu,“ bez toho, aby medzi priateľmi a spolupracovníkmi nezískali nálepku fanatizmu sprevádzajúcu toto rozumné tvrdenie?
  • Rozsudok nad Wildersom mal viesť k jeho pohrebu. Nebolo by pozoruhodnou iróniou, keby namiesto toho Wildersa dohnal k víťazstvu?

V rámci vzbury populizmu na Západe toho bolo urobené v roku 2016 veľa, počnúc 23. júnom kedy sa Briti rozhodli opustiť Európsku úniu a kulminujúc víťazstvom novozvoleného prezidenta Donalda Trumpa 8. novembra. Je pochopiteľne lákavé vidieť za tým obecný príbeh o zmenách, ale tento bol v domácom dianí, charakteristickom pre európsku politiku, zasiahnutý viacerými, po sebe idúcimi ranami.

Napriek tradícii slobody, ktorá bola uhoľným kameňom úspešnej Trumpovej kampane, prísľub nového ekonomického prístupu mu tiež umožnil dosiahnuť volebné víťazstvo.

Hlasovanie za Brexit sa konalo formou referenda, čo umožnilo britskej voličskej populácii vzdorovať voči deklarovaným preferenciám väčšiny ich volených poslancov.

Najviac znepokojujúci vývin udalostí na európskom kontinente, však bol piatkový rozsudok nad Geertom Wildersom v dvoch obvineniach, „podnecovania k diskriminácii a urážania menšinovej skupiny“ za opýtanie sa prívržencov či chcú v Holandsku „menej Maročanov“ , na malom verejnom vystúpení v haagskom bare 19. marca 2014.

Tento prípad „nenávistnej reči“ proti Wildersovi prehĺbil znepokojenie verejnosti jednak nad následkami masovej migrácie a tiež nad osudom zásadového politika, ktorý po celé roky – tvárou v tvár hrozbám proti jeho životu, agitoval pre skutočnú zmenu.  Wilders ale aj znepokojenie verejnosti sa javia v protiklade voči nedôveryhodnému, spolitizovanému právnemu systému. Niekoľko politikov Dutch Labour Party, ktorí povedali oveľa viac kompromitujúce vecí o Maročanoch než Wilders, napriek tomu neboli nikdy stíhaní:

  • Máme tam aj zasraných Maročanov.“ – Rob Oudkerk, politik holandskej Strany práce (PvdA).
  • Musíme Maročanov ponížiť .“ – Hans Spekman, politik PvdA.
  • Maročania majú etnický monopol na tvorenie problémov.“ – Diederik Samsom, politik PvdA.

Hoci sa Wildersov proces javí byť zorganizovaný omyl vo výkone spravodlivosti, nie je užitočné si predstavovať obžalobu cez absolutistickú obranu slobody prejavu, čo je intuitívne zrozumiteľné Američanom. V Európe neexistuje žiadny ústavný ekvivalent prvého dodatku, ktorý by zakazoval Kongresu schvalovať zákony a obmedzovať slobodu prejavu.

Toto právo je však aj v Spojených štátoch trochu prispôsobené, ako je vidieť v prípade Brandenberg verzus Ohio, ale žiadna z týchto výnimiek by sa nevzťahovala na Wildersa (hroziace nebezpečenstvo a individuálna personalizácia). Pod nariadeniami Európskeho dohovoru o ľudských právach (ECHR), sloboda prejavu je „vhodná“ v oveľa širšom zmysle slova – za základe čoho „ľavicoví“ členovia Holandskej robotníckej strany vydávali oveľa problematickejšie výroky, pričom vyššie citované sú zrejme vylúčené: „Štát môže oprávnene zasahovať do práva na slobodu prejavu v určitých definovaných a obmedzených podmienkach.

Hneď ako prítomný sudca Hendrik Steenhuis poprel v súdnej sieni na vojenskej základni letiska Schiphol, že súd bol politicky motivovaný, uviedol argumenty na základe ktorých bol Wilders odsúdený. Boli to práve komentáre lídra PVV ktoré označil za „nevhodné“ u voleného člena parlamentu. Nie je zvolený člen parlamentu zodpovedný za bezpečnosť občanov viac ako samotní občania? Ak sú volení zástupcovia stíhaní za slobodu slova, kedy potom začnú tieto obmedzenia predstavovať problém pre národnú bezpečnosť?

Podriadením sa diskutabilným princípom dohovoru o ľudských právach, je však podmienkou členstva v EÚ. Holandskí prokurátori vyjadrovali „veľkú spokojnosť“ s verdiktom, hovorca dodáva: „nastavili sme štandard.

Ak majú mať Európania niekedy šancu rozpliesť slučky zákonov okolo ich hrdla, zamedzujúce schopnosť vystúpiť proti demografickému prekresľovaniu svojich krajín alebo akémukoľvek inému potenciálne nebezpečenstvu, ktoré im príde na um, môže byť užitočné pochopiť, ako vykryštalizovalo toto podivné škrtenie.

Najpresvedčivejšia obrana zákonov „nenávistného prejavu“ bola vyjadrená Prof. Jeremy Waldronom v roku 2012, ktorý oponoval tým, ktorí verili, že: „bigotné urážky ktoré znesväcujú naše verejné životné prostredie, by nemali byť stíhateľné zákonom.

V pasáži venovanej prejavom odporu proti moslimskej imigrácii, v „Poškodenie nenávistnou rečou“ , newyorský profesor práva spochybňoval tých, ktorí tvrdia, že:

Nie je tu nič čo by sa malo regulovať, nič pre zákon aby zachádzal do podrobností a nič, čo by mal legislatívny aparát dobrej spoločnosti potlačovať či popierať. Ľudia, ktorí sú cieľom takýchto prejavov by sa jednoducho mali s tým naučiť žiť.

Oponuje:

…existuje druh verejného dobra určitej kompletnosti, ktoré je našou spoločnosťou podporované a je pre spoločnosť posvätné. Sme rôznorodí? A nalodili sme sa na tento veľkolepý experiment žijúc a pracujúc spoločne aj cez tieto rozdiely. A každý človek, každý člen každej skupiny, by mal byť schopný starať sa o svoje veci a s istotou, že nebude potrebné čeliť nepriateľstvu, násiliu, diskriminácii alebo vylúčeniu od ostatných.

Tento pocit bezpečia v priestore ktorý všetci obývame je „verejné dobro„. Nenávistné prejavy podkopávajú toto verejné dobro, alebo lepšie povedané, úlohu verejného dobra robia oveľa ťažšou, ako by to malo byť.

Je jasne vidieť, že stíhanie Geerta Wildersa je hrubo nespravodlivé, aj pri porovnaní s inými holandskými politikmi ktorí sa vyjadrovali oveľa horšie ako on. Tiež sú presvedčivé dôkazy, že to, čo sa denne v mešitách káže z Koránu by určite spadalo pod takú definíciu nenávistných prejavov, čo aj v tomto prípade zarážajúco ostáva mimo pozornosť prokurátorov.

Vzhľadom na to, že „nenávistné prejavy“ škodia zachovaniu dôstojnosti medzi skupinami a verejnej bezpečnosti, nemôže teda určitý prípad robiť viac škody ako úžitku, pre zákony „nenávistných prejavov“ nariadené Európskou úniou?

Nie je už najvyšší čas pre zákonodarcov aby pochopili, ako masová imigrácia moslimov a dovoz sektárstva, ktorý je nanešťastie obsiahnutý v islamskej doktríne, oslabuje ešte viac tieto vznešené princípy „verejného dobra„?

Ako presne by mala byť vlna trestných činov, terorizmu a znásilňovania sprevádzajúca takúto migráciu do Európy vyriešená demokratickým procesom – v medziach takej láskavej legislatívy – ak sú po celom kontinente základné pojmy bezpečnosti celkom ohrozené?

Ako budú môcť sociálne a politicky vyjadrovať svoje pocity obyčajní, slušní, rodení Európania o tom, že vlastne nikdy nesúhlasili byť súčasťou tohto „veľkého experimentu,“ bez toho, aby medzi priateľmi a spolupracovníkmi nezískali nálepku fanatizmu sprevádzajúcu toto rozumné tvrdenie?

Sú lojálni občania umlčovaní, presne ako v štátoch s najsilnejšou totalitou, stíhaním, ktoré môže byť odôvodnene považované za „urobenie príkladu“ z tých, ktorí zlyhajú ísť s prúdom súčasnej politickej línie?

Úprimne povedané, za tri mesiace do doby, než budú volebné miestnosti v Holandsku otvorené, verdikt proti Wildersovi, môže mať máločo do činenia s nejakým podnecovaním alebo „prejavom nenávisti,“ a všetkým, čo sa robilo s cieľom obmedziť presne ten druh verejných zhromaždení, ktoré boli charakteristickými znakmi oboch víťazstiev pod vedením Nigela Farage vo Veľkej Británii a Donald Trump v Spojených štátoch.

Je to práve tento druh verejných zhromaždení, ktoré toľko robia na presvedčenie tých, ktorí cítia úplne oprávnenú krivdu, že nie sú sami.

Rozsudok nad Wildersom mal viesť k jeho pohrebu. Nebolo by pozoruhodnou iróniou, keby namiesto toho Wildersa dohnal k víťazstvu?

Autor: George Igler

Zdroj: https://www.gatestoneinstitute.org/9554/behind-wilders-trial

Pridaj komentár