Kontinentálne spojenectvo, alebo čo by spravil Bismarck dnes.

Srbsko-americký geopolitický expert Prof. Dr Srđa Trifković je považovaný za vynikajúceho znalca Otto von Bismarcka. V rozhovore pre nemecký časopis Zuerst! vysvetľuje, čo by asi dnes Otto von Bismarck mohol urobiť.

Prof. Dr. Srđa Trifković sa narodil v roku 1954 v Belehrade, patrí medzi popredných svetových odborníkov v geopolitike. Vyštudoval politológiu vo Veľkej Británii a má doktorát z univerzity v Southamptone.

Trifković žil a učil v USA, kde bol až do roku 2008 riaditeľom „Centra pre medzinárodné záležitosti“ v Rockford Inštitúte. Dnes Srđa Trifković vyučuje medzinárodné vzťahy na univerzite v Banja Luka (Bosna a Hercegovina). Je editorom pre zahranično-politické záležitosti amerického paleokonzervatívneho časopisu Chronicles, kde bol uvedený článok publikovaný. Trifković pravidelne píše články do geopolitických časopisov a je autorom niekoľkých kníh.

Doktor Trifković, ako by reagoval Bismarck, keby videl mapu dnešnej Európy?

Trifković: Bol by spočiatku šokovaný, že nemecká východná hranica leží pozdĺž riek Odry a Nisy. Otto von Bismarck bol rýdzi Prus. Podľa jeho názoru sú mestá ako Königsberg (Kráľovec), Danzig (Gdansk) či Breslau (Vratislav) omnoho „nemeckejšie“ ako tie v Porýní. Jeho prvým dojmom by bolo, že sa Nemecko „posunulo“ na Západ a že dôležitý sociálny a kultúrny aspekt jeho Nemecka sa stratil. Keď by prekonal tento pôvodný šok, pozrel by sa na mapu Európy ešte raz a oveľa podrobnejšie. Pravdepodobne by ho ohromila značná vzdialenosť medzi Nemeckom a Ruskom. To, čo bolo v Bismarckovej dobe hranicou medzi Nemeckom a Poľskom, je teraz „Veľké Poľsko“, ktoré v jeho dobe neexistovalo. A bývalé provincie Ruskej ríše sú dnes nezávislými štátmi: tri pobaltské republiky, Bielorusko a Ukrajina. Bismarck by to pravdepodobne považoval za nežiadúcu „nárazníkovú zónu“ medzi Nemeckom a Ruskom. Vždy kládol veľký dôraz na silnú nemecko-ruskú alianciu a nepochybne by sa čudoval, ako k tomu všetkému mohlo dôjsť. Pravdepodobne by uvažoval, ako takéto kontinentálne partnerstvo dnes opäť priviesť k životu. Bola by to pre neho typická diplomatická úloha: Ako vytvoriť alianciu medzi Berlínom a Moskvou, bez toho, aby jej znepokojené menšie štáty, ležiace uprostred, hádzali polená pod nohy.

Čo by poradil Angele Merkel?

Trifković: Asi by jej povedal, že aj keď nemôžete mať tesnú alianciu s Ruskom, mali by ste aspoň usilovať o lepšiu rovnováhu, inými slovami, o obdobne blízke vzťahy s Washingtonom aj Moskvou. Koncept Spolku troch cisárov z roku 1881 je dnes sotva možný, ale existujú aj iné možnosti.

Bezpečnosť a vojna na Ukrajine by budili Bismarckovu pozornosť …

Trifković: Merkelová zaujala k Ukrajine veľmi predpojatý postoj, čo by Bismarck nikdy neurobil. Vždy sa snažil zabezpečiť svoju zem zo všetkých strán. Na Ukrajine môžeme s jasnosťou sledovať scenár krízy, ktorý bol vypracovaný vo Washingtone. Bismarckova politika v prípade modernej Ukrajiny by spočívala v tom, že Berlín bude konať ako dôveryhodný a neutrálny arbiter európskej politiky a nie ako predsunutá transatlantická základňa.

Pred chvíľou ste povedal, že sa Nemecko po Bismarckovi „posunulo“ na Západ. Myslíte nielen geograficky?

Trifković: Pozrite, už od svojej mladosti, kedy bol pruským vyslancom vo frankfurtskom spolkovom sneme, boli dve veci jasné. Nebol priateľom prevažne západonemeckých liberálov. Zároveň sa snažil zabezpečiť, aby sa katolícke Rakúsko držalo stranou rodiacej sa Nemeckej ríše. Už v jeho mladých rokoch môžeme postrehnúť Bismarckovu predstavu Nemecka: ako ústrednej kontinentálnej veľmoci bez silných katolíckych prvkov a liberálnych ideí. Tiež si uvedomoval, že taká stredoeurópska mocnosť si musí byť vždy dávať pozor na možnosť obkľúčenia. Alebo inými slovami: Bismarck vedel, že musí zabrániť, aby sa Francúzsko a Rusko stali partnermi, čo bolo jediným spôsobom zabezpečenia Nemecka zo všetkých strán ako nezávislej stredoeurópskej mocnosti.

Po celú dobu to vyzeralo, že vzťah s Ruskom je dôležitejší, než vzťah s Francúzskom …

Trifković: Tu existuje v Bismarckovej politike istá podivnosť. Po vojne proti Francúzsku v rokoch 1870-71 anektovala novovzniknutá Nemecká ríša Alsasko a Lotrinsko, čím si zabezpečila, že bude existovať neustále napätie s revanšistickým Francúzskom. Z hľadiska reál-politiky malo byť jasné: prínosy z anexia Alsaska-Lotrinska budú vyvážené nevýhodami. Francúzsky iredentizmus urobil z Francúzska trvalého nepriateľa Nemecka. Žiadne politické zblíženie s Parížom nebolo možné. Všetka politika Tretej francúzskej republiky (1870-1940) sa následne vyznačovala hlbokým antinemeckým resentimentem.

Ako Američan so srbskými koreňmi poznáte Východ aj Západ. Existujú nejaké rozdiely v ich prístupe k Ottovi von Bismarck?

Trifković: S ľútosťou musím povedať, že s výnimkou niekoľkých ľudí vo vedeckej komunite, nie je Otto von Bismarck primerane zhodnotený ani na Západe, ani na Východe. Na oboch stranách sa často stretnete s pokriveným obrázkom Bismarcka ako krvilačného vojnového štváča a nacionalistu, ktorý nemilosrdne usiloval o zjednotenie Nemecka a ktorého dráha je posiata mŕtvolami. Nič nie je vzdialenejšie pravde. Tri vojny, ktoré predchádzali zjednoteniu, boli obmedzenými ozbrojenými konfliktami s jasne definovanými cieľmi. Dve z týchto vojen Bismarck ukončil bez zbytočného poníženia porazeného nepriateľa; Francúzsko bolo výnimkou. Najmä vojna proti Rakúsku v roku 1866 ukázala, že jediným Bismarckovým záujmom bolo zabezpečiť pruskú zvrchovanosť v nemeckých záležitostiach. Len o pár rokov neskôr uzavrel alianciu s Rakúsko-Uhorskom. Znovu opakujem, Bismarck nebol brutálny vojnový štváč, bol to brilantný politický realista, ktorý rýchlo pochopil svoje výhody a slabosti svojho protivníka. V tom spočíva istá irónia, ktorú dnešní moralisti nedokážu pochopiť: Bismarck bol chladný kalkulátor a jeho rozhodnutia sa málokedy riadili morálnymi a etickými kritériami, avšak výsledkom jeho Realpolitik bola morálne stabilná nemecká ríša, ktorej národné záujmy za éry Bismarcka ako kancelára sa podarilo dosahovať bez toho, aby došlo k ozbrojeným konfliktom. V rokoch 1871 až 1890 bola Nemecká ríša v konečnom dôsledku stabilizujúcim faktorom v Európe. Počas Berlínskeho kongresu, ktorý mal ukončiť balkánsku krízu roku 1878, Bismarck vystupoval ako poctivý sprostredkovateľ, rešpektovaný celou Európou. S Bismarckovým odchodom v roku 1890 skončilo obdobie uvoľnenia napätia v Európe a stabilizujúceho vplyvu Nemecka.

Čo sa pre Európu zmenilo po roku 1890?

Trifković: Po Bismarckovi neprišiel už žiadny kancelár a nemecká politika stratila svoju spoľahlivosť. Náhle začal prevažovať neurotický duch mladého cisára Viliama II. a horúčkovitá atmosféra „musíme niečo urobiť“. Bol zahájený masívny námorný program, ale nebola obnovená Zaisťovacia zmluva s Ruskom (z roku 1887), čo bol základný kameň Bismarckovho scenára, ako zabrániť vojne v Európe. Cárska ríša spočiatku naliehala na obnovenie tejto bilaterálnej zmluvy s Berlínom. Cisár zastával názor, že Ríša by mala byť chránená skôr posilnením vlastnej armády než prostredníctvom aliancií. A Bismarckova nočná mora sa zrazu stala skutočnosťou. Keďže Rusko náhle zistilo, že nemá žiadneho spojenca v zahraničí a nemecko-ruské vzťahy sa čoraz viac ochladzovali, obrátilo sa na Francúzsko a uzavrelo s ňou v roku 1892 vojenskú dohodu. V roku 1894 potom bola potvrdená aliancia Dvojdohody. Nemala ideologický ráz. Liberálne, slobodomurárske, svetské a republikánske Francúzsko bola vo zväzku s pravoslávnou-kresťanskou, hlboko konzervatívnou a autokratickou Ruskou ríšou. A Nemecko zostalo presne v strede. Bismarck sa vždy desil takejto koalície na dvoch frontoch, ktorá položila základy blokov mocností, ktoré bojovali v 1. svetovej vojne. V súčasnosti môžete vypozorovať isté paralely s politickým obratom z roku 1890.

V akom zmysle?

Trifković: Neurotická politika Berlína po Bismarckovom prepustení často pripomína agresívny štýl ľudí ako je dnes Victoria Nulandová či John McCain. Pri pohľade na Nemecko v rokoch 1890 až 1914 je možné vidieť nápadné paralely s dnešnými americkými neokonzervatívcami. Posadnutosť Ruskom ako nepriateľom je jedna z podobností. Po Bismarckovom prepustení bolo Rusko líčené v médiách Nemeckej ríše v tých najtemnejších farbách: ako zaostalé, agresívne a nebezpečné. Keď si vezmeme dnešné západné médiá hlavného prúdu – vrátane nemeckých! – tento obrázok bol len posilnený: nebezpečná, zaostalá a agresívne Putinovho ríše.

Bismarck nebol nemeckým neokonom?

Trifković: (smiech) Nie, práve naopak! Nebol rojko, ani ideológ. On sa nechcel vydať do sveta, aby iným prinášal germánske dobrodenie, v prípade potreby silou zbraní. Bismarck bol vždy pri zemi sa držiacim pruským statkárom. Kým Británia ako námorná veľmoc otvárala obchodné zastupiteľstvá, zakladala kolónie po celom svete a britské posádky boli umiestnené po celej Indii a Afrike, Bismarckovo Nemecko bolo vytvorené ako klasická pozemná kontinentálna veľmoc. Dokonca by som povedal, že Bismarck sám mal k oceánu averziu, aj keď to nemôžem dokázať. V roku 1880 veľmi neochotne súhlasil s kúpou prvých protektorátov pre Nemeckú ríšu. Celkovo vzaté, nemecký koloniálny program bol ekonomicky sporný. Nemecku bolo v roku 1880 rokoch prenechané to, čo ostatné veľké koloniálne veľmoci, najmä Veľká Británia, nechceli. Bismarck to vedel. Uvedomoval si tiež, že dôležité úžiny a strategické body, ako bol Mys Dobrej nádeje, sú pod britskou kontrolou. V Nemecku bola koloniálna otázka hlavne vecou „prestíže“ a „dôveryhodnosti“. Pre Bismarcka ako reálpolitika tieto veci nič neznamenali.

Niekto si môže ironicky povšimnúť, že Bismarck mal zvláštny postoj k Balkánu. V roku 1876 povedal v jednom príhovore, že Nemecká ríša nemá na Balkáne žiadny záujem, „ktorý by stál za kosti jediného pomoranského granátnik.“ Zdá sa, že sa to zmenilo. Nemeckí vojaci sú dnes v Kosove. Spolková republika Nemecko bola prvou krajinou, ktorá uznala v roku 1991 nezávislosť Slovinska a Chorvátska od Juhoslávie …

Trifković: Ottovi von Bismarck sa nikdy nechcelo viazať osud Nemecka na Rakúsko-Uhorsko. Jeho rozhodnutie vyhnúť sa konfliktom na Balkáne bolo rozumné. Nemecko po Bismarckovom odvolaní zažilo vzostup protiruského a protisrbského zmýšľanie, ktoré napodobňovali to, čo vychádzalo z Viedne. Mimochodom existuje iný Bismarckov výrok, ktorý je skutočne prorocký: „Dnešná Európa je sud s prachom a vodcovia sú ako ľudia, ktorí fajčia v sklade zbraní,“ varoval. „Jediná iskra spustí explóziu, ktorá nás pohltí všetky. Nemôžem vám povedať, kedy k tej explózii dôjde, ale môžem vám povedať kde. Spustí to nejaká prekliata hlúposť na Balkáne.“ Pokiaľ ide o Srbsko, tak tu existujú paralely so súčasnou situáciou v Európe. Dynastická zmena z roku 1903 v Belehrade urobila koniec skoršiemu dominantnému vplyvu Rakúska-Uhorska na tento malý susedný štát. Rod Karadjordjevićov orientoval Srbsko na veľkého slovanského brata, na Rusko. Viedeň sa tomu snažila zabrániť tým, že vyvinula na Srbsko hospodársky a politický tlak. Avšak Srbsko vyšlo z tejto tzv. colnej vojny v skutočnosti posilnené. Dnes si všímame paralely s Ruskom. Colnú vojnu Viedne s Belehradom je možné porovnať so sankciami proti Rusku. Sankcie nútia krajinu diverzifikovať svoje hospodárstvo, čím ju robia odolnejšou. V Srbsku to dobre fungovalo pred sto rokmi, v Rusku to môže fungovať dnes. Keď Rakúsko-Uhorsko anektovalo Bosnu a Hercegovinu v roku 1908, nastala krízová situácia, ktorú ukončilo až Nemecko, ktoré sa postavilo na stranu Viedne. Nemecko nakoniec zatiahlo účet. Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa rakúsko-uhorským jednotkám nepodarilo poraziť Srbsko. Potrebovali vojenskú pomoc od Nemecka. Pruský poľný maršal August von Mackensen nakoniec Srbsko porazil a preukázal, že bol skutočne ušľachtilým protivníkom: „V Srboch som našiel tých najstatočnejších vojakmi na Balkáne,“ zapísal si do svojho denníka. V roku 1916 nechal postaviť padlým Srbom pamätník v Belehrade, na ktorom stálo: „Tu ležia srbskí hrdinovia.“

Keď v Nemecku dnes uvažujeme o Bismarckovi, vraciame sa opätovne k vzťahom s Ruskom …

Trifković: Samozrejme!

Je možné tieto vzťahy zhrnúť nasledovne: ak spolu Nemecko a Rusko vychádzajú, je to požehnanie pre Európu; keď spolu bojujú, celý kontinent leží v troskách?

Tými jedinými štátmi, ktoré sú chronicky zdesené z nemecko-ruského dorozumenia, sú stále a vždy námorné veľmoci. V 19. storočí sa Briti snažili zabrániť vzostupu vznikajúcich superveľmocí na kontinente, napr. nemecko-ruskej aliancie. Úlohu Britov dnes hrajú Američania a žiadna aktivita, ktorá vedie k spojeniu Ruska a Nemecka nie je vítaná. Napríklad podpis zmluvy o vytvorení plynovodu Northstream bol okamžite interpretovaný ako analógia podpisu zmluvy Molotov-Ribbentrop z roku 1939. Keď sa pozrieme na britské impérium a jeho námorné základne, človeka prekvapí, ako bol eurázijský Heartland účinne obkľúčený. Halford Mackinder to vyjadril nezabudnuteľne: „Kto ovláda Východné Európu, ovláda Heartland; kto ovláda Heartland, ovláda Svetový ostrov; kto ovláda Svetový ostrov, ovláda svet. „Holandsko-americký geostratég Nicholas J. Spykman rozvinul Mackinderovu teóriu ešte ďalej. Je to „Rimland“, ktorý obklopuje Heartland, ktorý je kľúčom ku kontrole zemskej masy. Spykman je považovaný za predchodcu povojnovej americkej politiky zadržiavania.

Spykman sa zameriaval hlavne na komunistický Sovietsky zväz, na Nemecko už toľko nie …

Trifković: Zaujímal sa o kontrolu „Heartlandu“ úplne nezávisle na ideológii dominantnej pozemnej veľmoci. Spykman napísal na začiatku roka 1943, že Sovietsky zväz od Uralu až po Severné more nie z amerického hľadiska niečím menej nepríjemným než Nemecko od Severného mora po Ural. Kontinentálna veľmoc v Euroázii musí byť oklieštená či prinajmenšom fragmentovaná. V tom presne spočíva kontinuita stratégie globálnej námornej veľmoci do dnešných dní.

Pokiaľ ide o sankcie proti Rusku, spory USA a EÚ, Nemecko stojace uprostred, čo by kancelár Bismarck robil dnes?

Trifković: Rýchlo by ukončil režim sankcií proti Rusku, pretože by videl, že Nemecko platí príliš vysokú cenu bez ohľadu na reálny zisk. Snažil by sa tiež znížiť nadmerný americký vplyv na utváranie nemeckej politiky. Európa však nepotrebuje nutne nového Bismarcka. Ešte pred 50 rokmi mala niekoľko európskych politikov s váhou a morálnou integritou. Ľudia ako Charles de Gaulle či Konrad Adenauer mali viac charakteru ako ktokoľvek zo súčasných politikov EÚ. Európa ich za súčasnej situácie nutne potrebuje.

Profesor Trifković, vďaka za rozhovor

 

Zdroj : 

http://de.nemanja.de/aktuelles/116-kontinentales-buendnis.html