Politici nemôžu za vaše posrané životy

Rozhovor s Radovanom Bránikom na horúcu tému migrácie, extrémizmu a vecí s tým súvisiacich.

To snáď nie, takáto téza, mám začať vymenovať situácie z môjho života, na ktorých sa podpísala „vrchnosť“?

To je hyperbola, samozrejme že môžu. Ale volili ich občania Slovenska, a nie Papuy – Novej Guiney.

Čítam Vaše blogy a príspevky na sociálnej sieti, a mám z nich ten pocit, že sa snažíte varovať slovenskú spoločnosť pred vzostupom extrémizmu. Pochopil som to posolstvo správne? Naozaj hrozí tradične umiernenému Slovensku extrémizmus ako taký?

Extrémizmus je na vzostupe a našťastie to už aj vidno. Nevarujem spoločnosť pred samotným faktom, pokúšam sa však upriamiť jej pozornosť na zdroje, z ktorých pochádza. Problém boja s extrémizmom, ak vôbec nejaký prebieha je, že spoločnosť bojuje s jeho prejavmi, nie príčinami.

Nestačí vedieť, že je niekto neonacista, nestačí si myslieť, že pomôžu zákazy, blokovanie, vylúčenie z takzvanej slušnej spoločnosti.

Slepým miestom tohto prístupu je, že sa neliečia príčiny, ale len symptómy tohto ochorenia.

Ideme zatvárať náckov a trestať ich za prejavenie idiotského názoru.

Ok, aj to treba, ale kto sa vôbec opýta, ako je možné, že z dieťaťa bez názorov vyrástla kreatúra? Kde boli rodičia, kde škola? Kde boli všetci, keď mladému mužovi tlačil do hlavy hlúposti skutočný darebák?

Desím sa boja proti extrémizmu, lebo vzbudzuje dojem, že môže účinkovať. Bez dôkladného poznania zdrojov je to boj s veternými mlynmi. Drahý, neefektívny, často úplne smiešny.

A ešte krátko k mýtu o tradične umiernenému Slovensku. Je to len floskula, ľudia sú v tejto krajine len málo kompatibilní s odlišnosťami. Poznám krajiny, ktoré sú na tom s umiernenosťou oveľa lepšie.

Možno by sme mali v tejto súvislosti definovať koho rozumieme pod pojmom nácek a extrémista. 13. 10. 2012 som sa osobne zúčastnil pochodu za práva Oskara Dobrovodského.

Médiá o nás písali, že sme náckovia a extrémisti, kritizovali nás, vyzývali k neúčasti. Eduard Chmelár, Michal Hvorecký a mnohí iní plnili stránky a vysielacie časy médií. Nebolo pomaly média, čo by na nás účastníkov protestu malo zmierlivého slova.

Potom sa ja ako občan a účastník protestu pýtam, ak je napríklad protest za Oskara Dobrovodského prejavom náckovstva a extrémizmu, je potom napríklad prehadzovanie výkalov do susedovej záhrady antifašistické?

Ja osobne som nikdy nehajloval a ani sa nechystám. Na základe čoho vieme, kto je nácek? Nie je to nakoniec len mediálna nálepka, ktorú už po tých rokoch nik súdny nemôže brať vážne ?

Pojem extrémista sa nepochybne stal aj zbraňou v politickom zápase a často dochádza k jeho chybnej aplikácii, alebo zneužívaniu.

Pre seba mám tento pojem zadefinovaný jednoducho. Extrémistom je pre mňa človek, ktorý nerešpektuje existujúce ústavné zriadenia a odmieta ho ako celok, alebo jeho významné časti. Extrémistom je pre mňa niekto, kto buď ignoruje parlamentnú republiku, alebo sa do toho parlamentu snaží dostať iba preto, aby ho zrušil. Či je to aj váš prípad si netrúfam povedať, neviem o vás dosť a ani o tom proteste. Extrémistom je aj niekto, kto inklinuje k silovým, násilným formám vlády a pokúša sa obísť štandardné mechanizmy parlamentarizmu.

Len potom asi ani Marián Kotleba nespĺňa definíciu extrémistu. Ľudová strana Naše Slovensko sa prezentuje ako štandardná politická strana, ktorá sa pravidelne zúčastňuje rôznych volieb niekedy úplne bez úspechu, niekedy s úspechom (voľby do VÚC).

Marián Kotleba je špecifický prípad. Je reprezentantom prúdu, ktorý existujúce politické zriadenie podmienečne toleruje, pokiaľ mu prinesie nejaký podiel na moci. Medzi svojimi však skutočne nepožíva najlepšiu povesť a mnohí z nich ho považujú za neprijateľne kompromisníckeho. To, že účelovo dokáže konať spôsobom, ktorý hneď nezakladá dôvod na trestné stíhanie však neznamená, že nie je extrémistom. Iste, na pomery scény je umiernený, ale stále na tú scénu neoddeliteľne patrí.

Tak skúsim sa spýtať na to z inej strany. Poznáme prípad Oskara Dobrovodského. A takých prípadov máme na Slovensku x. Ak takto skúšaný  občan volí Mariána Kotlebu a čaká od neho riešenie jeho životnej situácie, robí chybu? Odporučili by ste mu voliť niektorú zo súčasných politických strán?

Situácia Oskara Dobrovodského je symbolom, naozaj nie je jednoduché žiť na rozhraní tých dvoch úplne odlišných svetov.

Voliť však akéhokoľvek politika v nádeji, že niečo zásadné zmení na situácii v susednom dvore je skutočne naivné. Dobrovodskému nepomôže voľba žiadneho politika, takú moc politici nemajú, aby dokázali meniť životy ľudí v mikrosvete.

Kotleba sa ako politik za celý čas v úrade okrem veľkohubých rečí a fotogenických eventov nedopracoval k ničomu. Stal sa súčasťou establišmentu a iba tára. Ako aktivista dokázal zaujať. Ako politik je vyslovene nudný.

Oskarovi by som žiadneho voliteľného politika doporučiť nevedel, sám s tým budem mať v marci veľký problém. Dobrovodský je obeťou systematického neriešenia problémov v čase, keď sa ešte dali vyriešiť. V okamihu, keď mu tlupa darebákov hádže na dvor výkaly je už tragicky neskoro.

Táto spoločnosť, tento systém, si proste nevie poradiť s takouto skupinou, ako sa zdá. Môžeme teda skonštatovať, že slovenské politické a spoločenské elity proste zlyhali na plnej čiare?

Pozrite sa, konkrétne rómsky problém má zdroje v desiatky rokov dozadu trvajúcom nepochopení potrieb etnika. Keby sa ešte za boľševika dokázali elity zmieriť s ich špecifickými potrebami a využiť ich kvality, mohli dnes Rómovia byť platnou súčasťou spoločnosti a len zopár z nich, rovnako ako bielych, by musel riešiť sociálny systém a justícia. Porevolučné elity už len dodali potrebnú dávku ignorancie a naivity.

Dnes neexistuje na Slovensku politik, ktorý by dokázal nahlas povedať vetu, ktorá je pravdivá. Tu a teraz a najbližších niekoľko desiatok rokov si nebudeme s týmto problémom vedieť rady, k lepšiemu sa zrejme za života nikoho z vás, voličov, nezmení prakticky nič. Toto vám nikto z nich nepovie a kradnú si do vrecka, kým ich vymení iný zmrd. Čakať od politikov, že budú riešiť a vyriešia neriešiteľný problém je prejavom hlúposti. Ten problém tu bol a bude ešte desiatky rokov neznemený. To v lepšom prípade. V tom horšom povedie k nejakej forme spoločenskej katastrofy.

Keď sa pozriem na Vaše predošlé odpovede, prichádzam k jednému myšlienkovému konštruktu: „Situácia Oskara Dobrovodského je symbolom, naozaj nie je jednoduché žiť na rozhraní tých dvoch úplne odlišných svetov“.

A je tu svet moslimského migranta a svet náš. Svety viac než odlišné. Na západe o tom vedia svoje, to je realita.

Dokážeme sa my Slováci „zmieriť z ich špecifickými potrebami“, zahaľovať ženy v „šaríja štvrtiach“, odstrániť z verejných priestranstiev kríže a psov, odstrániť bravčové zo školských jedální? Prípadne dokážeme im tie špecifické potreby „vytĺcť z hlavy“ ?

K téme toho, či sa dokážeme vyrovnať s „ich“ potrebami a oni s našimi: Nie je tomu tak dávno, čo som si od niekoľkých predstaviteľov údajne ľudskoprávnych neziskoviek pre moju publicistickú činnosť vykoledoval označenie islamofób.

Boli časy, keď boli moje názory na neefektivitu imigrácie považované za extrém. Nezmenilo sa z nich prakticky nič, no spoločnosť sa pod vplyvom obáv z masového prílevu cudzincov odrazu väčšinovo posunula niekam, odkiaľ sú moje kedysi extrémne názory považované skôr za umiernené.

To je dôležité si uvedomiť, lebo keď som kedysi volal po programoch, ktoré by umožnili utečencom prežiť vo vlastných krajinách, alebo v susedných krajinách ich civilizačného okruhu, tak to bolo pre verejnosť a zopár aktivistov neprijateľné.

Masové a bezhlavé prijatie každého, kto zaklope na dvere únie je samozrejme hlúposť a pokus o samovraždu. Rozhodne však nezdieľam názory tých, ktorí chcú Európu hermeticky uzavrieť a pre istotu neprijímať nikoho.

Mnou kedysi preferované programy, ktoré na prvý pohľad nemajú chybu však v skutočnosti majú tých chýb niekoľko, viacero z nich je doslova genetických.

Nápad je to síce zaujímavý a na pohľad lákavý, ale v skutočnosti by spôsobil v krajinách, o ktorých je reč ešte väčšie napätie a tlak na obyvateľov. Akékoľvek opatrenia realizované na cudzom území by viedli k tomu, že by Únia v snahe niečo riešiť futrovala obrovské peniaze miestnym elitám a ony by samozrejme nemali žiaden záujem, aby tento biznis skončil, naopak.

Po niekoľkých rokov masívnych investícií do ochrany svojich záujmov ďaleko od svojich hraníc by bola Únia finančne vyčerpaná a tlak na imigráciu by sa ešte zvýšil. S výnimkou spoločnej kontroly prístavov a plavidiel ešte pred vyplávaním nemajú takéto investície v nestabilných štátoch žiaden zmysel, ba dokonca by celý problém ešte zdramatizovali. Ak budú sily a peniaze použité tu, bude mať únia oveľa väčšiu možnosť kontrolovať ich efektivitu.

Potom je namieste otázka, aký filter pri prijímaní a odmietaní azylantov zvoliť. To je vec pre prácu odborníkov a ľudí z bezpečnostných zložiek, pre sociológov, antropológov, a politikov až niekde na konci toho procesu.

Paralelne s tým by mala byť verejnosť pripravovaná prostredníctvom otvorenej a férovej komunikácie na novú situáciu. Pravdou totiž je, že jej extrémne odmietavý postoj nie je problémom iba jej samej.

Významne sa na ňom podieľajú aj politici a ľudia z médií, výkon tých našich je napríklad v tejto súvislostí doslova biedny. Buď majú apriori liberálny a idealistický prístup, ktorý ignoruje, či dokonca zamlčiava riziká, alebo naopak skresľujú situáciu úplne opačným spôsobom.

Stredové, kompromisné názory prakticky nevidno a ak sa aj objavia, obe strany ich rýchlo vyštekajú z ihriska.

Titulky a články o tom, že sú imigranti už len hodinu od našich hraníc nikomu nepomôžu a pomáhajú zvyšovať hystériu.

V mojej profesii veľmi často vidím dôsledky panického strachu. Zažil som to niekoľkokrát napríklad v rómskych osadách, kde býva po povodniach husto. Keď napätie prerástlo únosnú medzu, dochádzalo k potýčkam a napádaniu. Neraz okolo mňa prebehol zúrivý osadník s lopatou v ruke a naháňal niekoho, komu nahnal strach.

Hoci som bol rovnako iný, len okolo mňa preletel a ani si ma nevšimol. Jednoducho som sa nebál a postával som s fľašou koly povedľa. V okamihu, keby som sa začal báť, začalo by mi ísť o zdravie.

Toto je kľúč aj pre pochopenie reakcií spoločnosti. Spoločnosť, ktorá sa panicky bojí si skutočne vykoleduje problém, ktorého sa bála a spätne si tak potvrdí, že na strach mala dobrý dôvod. Ak ale zmizne strach a panika, vzniká priestor na debatu, racionálne riešenia a množstvo agresívnych prejavov ani nebude mať prečo vzniknúť.

Uvádzate, že „Dobrovodskému nepomôže voľba žiadneho politika, takú moc politici nemajú, aby dokázali meniť životy ľudí v mikrosvete“. Potom aký osud čaká v mojom mikrosvete mňa, ktorý chce pohladiť psíka, pozrieť sa na kočku v minisukni a dať si dobre prepečenú klobásku a ovarové koleno? Myslím na  prípad, ak do môjho mikrosveta vstúpia moslimskí migranti. Nezačne potom naozaj platiť veta, chráň si svojho nácka, nevieš kedy ho budeš potrebovať?

Chráň si svojho nácka? Nuž, to je opäť jeden z receptov, ktoré dobre chutia, ale kazia chuť a žalúdok. Neonacizmus neposkytuje žiadne riešenie problému, iba v zložitých situáciách navodzuje dojem, že by niečo mohol vyriešiť.

Momentálne je na vzostupe a plný energie, na všetko poskytne okamžitú odpoveď a ponúkne tvrdú päsť namiesto rozpačitej zle zaplatenej úradníčky. Neonacizmus je prejavom zanedbaných neriešení dávnych sociálnych konfliktov, je prejavom túžby po jednoduchosti tam, kde sa ľuďom javí svet príliš zložitý.

Tí chlapci vyšli do ulíc, aby vraj chránili našu kultúru. Nuž, ale ak by ste tam boli, ilúzie o tejto kultúre by ste stratili rýchlejšie, ako sa stihli vyprázdniť mechúre prepitých tupcov hromadne oštiavajúcich pamätník Slovenského národného povstania.

Rozumiem túžbe po jednoduchšom svete, ale veriť, že našu kultúru zachránia ľudia, ktorí sú v konflikte so zákonom prakticky denne je prejavom hlúposti. Ak niekto verí, že zachráni Slovensko spevom chorálu Beňová je kurva, tak je jednoducho veľmi, či až úplne mimo.

O kultúre toho tí chlapci v živote zatiaľ veľa nevedia a je otázne, či si to do konca života stihnú aspoň uvedomiť. Náckovia a darebáci sú vo vzťahu k autentickej kultúre národa vzdialení rovnako, ako obyvatelia Lagosu. Netušia o nej nič.

Lenže ak tu spomíname, že politik nemá moc ochrániť náš mikrosvet, tak potom vlastne by mali svoju logiku tie náznaky formovania domobrán a oddielov sebaobrany typu Slovenskí branci. Tie sú určené práve pre lokálnu úroveň, pre mikrosvet.

Je nesmierne dôležité sa brániť a dokázať uchrániť veci, ktoré sú pre nás cenné. Problém je však v tom, že túto skvelú zásadu opäť mnoho ľudí z rôznych dôvodov nepochopilo.

Snahu o obranu seba a svojich blízkych, či o ochranu kultúry redukujú na občasný výskyt vo volebných miestnostiach a podporu extrémistov, keď už sa na zanedbaný bordel pod oknami nedokážu pozerať.

V skutočnosti však k tomu bordelu sami prispievajú vrchovatou mierou, nemajú snahu podieľať sa na veciach verejných, na živote obce, na riešení problémov do momentu, kým sú drobné a ľahko riešiteľné. Chorobné spoliehanie sa na politikov a na to, že za nich vždy všetko zariadi niekto iný je sprostým alibizmom. Za to, ako to tu vyzerá si občania môžu sami. Tú zberbu do parlamentu poslali práve ich hlasy. A bude len horšie.

Autentická občianska spoločnosť je na Slovensku stále iba výnimočným zjavom, nejde o rozšírený jav. Keď zanedbané problémy krajiny odrazu vybublú na povrch v plnej sile, obyvatelia sa zrazu spamätajú a objavia v sebe aktivistov. Potom sa vo volebných miestnostiach predbiehajú v tom, kto zvolí väčšieho debila a keď sa ukáže, že to nebola šťastná voľba, hodia to v nasledujúcich voľbách ešte väčšiemu. Stále sme nepochopili, že politici nie sú všemocní, aj keď nám to v kampani nenápadne naznačujú.

[sociallocker][/sociallocker]