Krvavé omrvinky ukrajinských dejín. Hurby č. 1

Krvavé omrvinky ukrajinských dejín, ktoré ukrajinskí intelektuáli buď popierajú, alebo tvrdia, že to tak bolo treba. A páchateľov v súčasnosti považujú za hrdinov.

Genocída alebo genocídium je čiastočné alebo úplné vyvraždenie skupiny osôb alebo jej ťažké duševné či telesné poškodenie s cieľom zničiť ju, zvyčajne z náboženských, rasových, jazykových, národnostných, niekedy aj kultúrnych či politických príčin. Známa je napríklad genocída židovského obyvateľstva počas druhej svetovej vojny. Je tým najťažším zločin proti ľudskosti. Podľa medzinárodného práva je genocída nepremlčateľný medzinárodný zločin.

 

2. júna 1943 ukrajinskí susedia navštívili poľských susedov.

V priebehu tohto dňa poľská dedina Hurby prestala existovať. Prišli synovia susedov, dnes uctievaní na Ukrajine ako hrdinovia oslobodeneckých bojov a zavraždili sekerami 250 ľudí. Hlavne žien a malých detí, lebo tí neutekali…

Bola to ukrajinská povstalecká armáda UPA, vedená dôstojníkmi, ktorí pred vojnou absolvovali svoje vojenské vzdelanie v Poľsku – hlavne na Univerzite Jana Kazimiera vo Ľvove. Vrahov bolo približne tisíc. Zabíjali sekerami a nožmi. Ženy boli pred vraždou znásilňované.

Irena Gajowczyk mala vtedy 6 rokov. V roku 2003 podala nasledujúce svedectvo:

Bola som príliš malá aby som sa bránila a príliš veľká na to, aby som dokázala zabudnúť….

2. júna 1943 večer nás mama ukladala do postele. Boli sme len v košieľkach: najstarší Marcel 12 rokov, Lodzia 10 rokov, Irena 6,5 roku, Stasia 4 rôčky a Tadzio 1,5 roka.

V noci nás niekto upozornil, že veľa domov v dedine horí, a že banderovci napadli Hurby. Otec povedal, že utečieme. Marcel zobral Stasiu na chrbát, mama Tadziu  na ruky. Otec ostal doma a my s ostatnými susedmi sme utekali do lesa.

Zrazu po 150 metroch sme zbadali niekoľkých mladých mužov zo sekerami v rukách. Všetci sme sa rozbehli a niektorí sa skryli v obilí.

Začal sa bitúnok. Banderovci udierali každého koho chytili sekerami a nožmi. Niekoľkí  z nich mali kone, jazdili po poli a hľadali obete. Koho našli, zabili.

Niekoľkí banderovci dobehli za mamou a jeden z nich ju udrel sekerou do hlavy. Mama spadla a pustila Tadzia.  Ja som kričala. Ne celom poli bolo počuť  strašný krik, plač a prosby o zľutovanie. Ľudia prosili svojich katov o život – veď ich predsa všetkých poznali. Kati ale boli neúprosní.

Mama plaziac sa objala plačúceho Tadzia a zakrvavenému mu dala prsník.

Po nejakom čase banderovci zas pribehli za mamou a podrezali jej hrdlo. Ešte žila keď z nej stiahli sukňu a odrezali jej prsia. Ja som ležala pritisnutá k zemi, a zo strachu ani som nedýchala. Mama a Tadzio strašne trpeli, Mama si povytrhávala vlasy z hlavy. Bola strašne zmenená, bála som sa jej. Prosila o vodu. Ako sa situácia trocha upokojila, dobehla som do našej záhrady a doniesla som na kapustnom liste trocha vody, ale už som jej ju nedala, lebo už nekričala a bála som sa jej.

Zrazu som zbadala veľký oheň a počula hlasy zvierat. To horeli naše budovy. Dobytok a kone hodovali v záhrade. Ošípané a hydina horeli spolu s budovami.  Vystrašená som sedela do rána pri pozostatkoch mamy a Tadzia. Videla som aj iné mŕtvoly. Veľmi som sa bála a bola mi zima, bola som len v košieľke.

Ráno som sa rozhodla, že pôjdem za tetou, naivne si mysliac, že len nás postihlo také nešťastie. Jej dom nebol zničený, ale keď som začula ukrajinské hlasy, tak  som utekala k domu  mojej kamarátky. Ani jej dom nebol spálený. Vošla som na verandu a chcela som isť dnu, keď som zrazu začula ukrajinské výkriky „Mala Laška! Strylaj“ utiekla som do záhrady a schovala sa pod kríkom jazmínu.

Nehľadali ma. Sadli na kone a so spevom odišli.

Dlho som pod tým kríkom sedela. Plakala som a hrala som sa s handrovou bábikou, ktorú som so sebou zobrala. Bolo veľmi horúco, čo ma prinútilo hľadať si vodu a ľudí.

Našla ma teta. Za nejaký čas z obilia a úkrytov začali vychádzať tí čo prežili. Bol medzi nimi aj môj otec. Plakal na mieste smrti mamy a Tadzia. Neďaleko ležal mŕtvy Marcel a ťažko ranená 4 ročná Stasia. Mala dve diery v hlave a dve bodné rany na brušku. Bolo jej vidno črevá. Kričala a volala mamu.

Po tom ak sme pochovali mŕtvych, sme na vozoch sme utekali do vedľajšieho mestečka. Otec nás stále tíšil,  aby sme neplakali, lebo v lese  môžu byt banderovci.

Po niekoľkých kilometroch nám cestu skrížili banderovci kričiac: „Siuda jidut Lachy!“.

Pokračovanie na budúce…

[sociallocker][/sociallocker]

Mariusz Malinowski