Noviny SME bez lží ? Vedeckú fantastiku nepredávajú v stánkoch

Opäť som sa musel zasmiať pri jednej z veľmi zriedkavých návštev tohto svätostánku demagógie

Dočítal som sa približne toto: „Keby sa Francúzsko odvolalo na článok 5, členovia NATO by boli povinní podporiť ho vo vojne proti Islamskému štátu.

http://komentare.sme.sk/c/8078515/opatrne-s-tou-vojnou-pan-hollande.html

V tejto vete skrátka SME účelovo klame… Nie je to nič nové – viď napr. článok SME z roku 1999 http://www.sme.sk/c/2182272/washingtonska-zmluva.html, kde sa rovnako účelovo uvádza a komentuje článok 5 ako bezpodmienečný záväzok na ozbrojenú pomoc  „Z hľadiska nových členov je dôležitý najmä 5. článok, ktorý hovorí o kolektívnej ochrane?.Článok 5 : Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo v Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým?“

Nepovažujem sa za experta na medzinárodné právo, tak len skopírujem, čo sa na tému článku 5 už mnohokrát objavilo

ČLÁNOK 5 – Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerých z nich v Európe alebo Severnej Amerike sa bude považovať za útok proti všetkým, a preto sa dohodli, že ak dôjde k takémuto ozbrojenému útoku, každá z nich, uplatňujúc právo na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu uznanú článkom 51 Charty OSN, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súčinnosti s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, vrátane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a zachovať bezpečnosť severoatlantického priestoru. Každý takýto útok a všetky opatrenia vykonané v jeho dôsledku budú bezodkladne oznámené Bezpečnostnej rade. Tieto opatrenia budú ukončené, akonáhle Bezpečnostná rada prijme opatrenia potrebné na obnovenie a zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.

V tomto článku sa síce hovorí o ozbrojenom útoku a spôsobe, ako má byť zvažovaný, ale jednoznačne ponecháva na jednotlivých členských krajinách, akú akciu (a dodávam – či vôbec) podnikne či podniknú. Tu je potrebné upozorniť na skutočnosť, že táto časť vety väčšinou nie je interpretovaná, nieto aby bola príslušne zdôraznená. Niekedy je dokonca pri hodnotení závažnosti tohto článku ignorovaná!

Tiež je potrebné pripomenúť, že v kampani pred naším vstupom do NATO táto rozhodujúca časť pre interpretáciu a záväznosť zmluvy bola buď vynechávaná, alebo dokonca dezinterpretovaná v zmysle, že tu je založená dokonca povinnosť nutnej obrany. Len pre ilustráciu uvádzam, že aj v súvislosti s prejazdom konvoja amerických vojsk v auguste 2015 propagandisti uvádzali, že zmluva je založená na základe zásady mušketierov – jeden za všetkých, všetci za jedného. A tým je zaistená aj naša bezpečnosť.

Posúďme podľa relevantných amerických autorít, ako je práve táto „povinnosť“ posudzovaná. Ministerka zahraničných vecí pani Albrightová síce v Prahe vyhlásila, a to v rozpore s článkom 5, „že ak dôjde k ohrozeniu bezpečnosti ČR, budeme my (USA) zaviazaní k spoločnej obrane“. Tak to české médiá s radosťou opakovali, až si Albrightová od Havla vyslúžila odporúčanie, že by mohla byť českou budúcou prezidentkou. Ale ona len blufovala. Každopádne sa k Čechom správala s nedostatočným rešpektom.

Vo Washingtone, ktorý nebol rozširovaniu NATO naklonený, sa však musela správať ako zodpovedná americká ministerka zahraničia. Pred zahraničným výborom Senátu vystúpila 7. októbra 1997 v diskusii o „rozšírení, nákladoch a Rusku„. Citujem z dokumentu: „Rozšírenie… nás nezaväzuje (does not bind us) reagovať na každý násilný incident tým, že by sme išli do vojny.“ Dodala však, že uzatvorením Zakladajúceho aktu s Ruskom sa vytvorilo priaznivé bezpečnostné prostredie v Európe a mechanizmus pre budovanie dôvery medzi NATO a Ruskom. Tieto slová Senát rád počul.

Vystúpenie Albrightovej však Senátu nestačilo. Obrátil sa priamo na prezidenta o stanovisko k rovnakej veci. K článku 5 sa im dostalo vysvetlenie, že útok na jedného z členov neznamená, že sa USA musia zúčastniť sporu. Uvedený bol dokonca príklad konfliktu medzi dvoma členskými krajinami NATO (Turecko – Grécko).

K problematike článku 5 pripravilo rozbor aj Kongresové výskumné stredisko, ktoré sumarizuje, že „Článok 5 Severoatlantickej zmluvy nezaisťuje (does not guarantee) použitie sily na pomoc žiadnemu spojencami, ktorý by bol napadnutý. NATO považujeme za organizáciu kolektívnej obrany, nie kolektívnej bezpečnosti. To je podstata organizácie. Článok 5 prehlasuje, že členovia NATO musia zvážiť (consider) možnosť ísť na pomoc. Pomoc však nie je zabezpečená zmluvou. Pomoc spojencom nie je bezpodmienečná (is not unconditional).“

Inými slovami povedané, stanovisko amerického Kongresového výskumného strediska uvádza, že pred vstupom do konfliktu musí byť jasne definovaný výlučne (!) Americký národný záujem (…for the United States to fulfill a collective defense commitment, U.S. national interests must clearly be affected.). Ak neveríme svojim očiam, nech je nám stanovisko k článku 5 amerických autorít dobrým vodítkom.

To len naši vládni predstavitelia sa v záujme zakrývanie pravdy hrajú na mušketierov. Zarážajúce a odsúdeniahodné sú aj stanoviská generality, ktorá jednoznačne, no nazvime to pravým menom – klamala, bez toho, aby tým riskovala stratu previerky podľa kritérií NBÚ.

Rovnakým spôsobom zmluvu dezinterpretuje aj akademická komunita, bez toho, aby ohrozila svoju akreditáciu a odbornú spôsobilosť.

V Česku napr. známy vedecký pracovník a vysokoškolský učiteľ Tomáša Klvaňa napísal v Prítomnosti (jeseň 2006, Hašení suchou vodou) : „Buďme vďační, že bezpečnosť Českej republiky garantuje NATO, čiže najmä Spojené štáty.“ V tak krátkej vete dve nepravdy.

Pozrime sa ale aj na hlbšej štúdii v prísne odbornom časopise Medzinárodné vzťahy 2/2006, ktorý vydáva Ústav medzinárodných vzťahov pri Ministerstve zahraničných vecí (riaditeľ Petr Drulák, dnes 1. námestník ministra). Autor Jan Karlas nás núti, aby sme uverili nasledujúcej téze:

Z hľadiska užšieho formálneho prístupu daného Severoatlantickou zmluvou je možné za ciele NATO považovať kolektívnu obranu a prevenciu konfliktov. Článok 5 tejto zmluvy, ktorý je často označovaný za jej jadro, uvádza, že ozbrojený útok voči jednému alebo viacerým členským štátom bude považovaný za útok voči všetkým členským štátom. Štáty NATO sa zaväzujú, že si v takom prípade poskytnú vzájomnú pomoc, vrátane použitia ozbrojenej sily. V rámci užšieho formálneho prístupu je možné pripustiť aj to, že cieľom NATO je prevencia konfliktov, Článok 2 Severoatlantickej zmluvy totiž uvádza, že signatári zmluvy budú prispievať k rozvoju mierových a priateľských medzinárodných vzťahov. Týmto záväzkom došlo k určitému vytýčeniu prevencie konfliktov ako cieľa NATO. „

One comment

Pridaj komentár