Víťazstvo kresťanských vojsk v bitke pri Viedni 1683
Tak schválne, koľko ľudí si dnes pripomenie epochálne víťazstvo kresťanských vojsk pri Viedni? Iste, nehodí sa to. Dnešní vládcovia sa rozhodli, že islam je vlastne fajn, boja sa ho a chcú zničiť korene európskej civilizácie.
Vo Viedni pred pár rokmi prepukol škandál, keď učitelia dostali príkaz aby o hanebnej porážke tureckých vojsk radšej neučili. Vraj to uráža miestne moslimčatá.
Podľa fundamentálneho učenia islamu je totiž dobyté územie „majetkom Allaha„. Zmena vlády a prechod do neislamským rúk je potom urážkou boha, ktorá sa trestá smrťou. Takže územie až po Viedeň je fakticky navždy územím, ktoré je treba za každú cenu dobyť a každého, kto sa bude tejto bohumilej činnosti vzpierať, zavraždiť.
Ale zatiaľ ešte o začiatku konca tureckej prítomnosti v strednej Európe môžeme referovať.
Bitka o Viedeň 1683 (FILM)
https://gloria.tv/post/7Amg7Edt8BcF1m3CmTnYjkDM3
Turci síce zažili pri Lepante ťažkú porážku, ale ich duch dobyvačnosti neustal. Keď im francúzsky „Kráľ slnko“ – Ľudovít XIV. ponúkol dohodu proti Rakúsku, znovu zosnovali svoje vojnové plány. Onedlho sa smerom k Európe vydalo obrovské mohamedánske vojsko, podmanilo si Balkán, bezohľadne preniklo Maďarskom a nakoniec stálo pred bránami Viedne.
Vo vojnovom vyhlásení Turci cisárovi napísali: „Vezmeme ti tvoje malé kráľovstvo a jeho obyvateľstvo zničím.“ Celá Európa bola opäť vo veľkom nebezpečenstve. Keby sa Turkom podarilo dobyť Viedeň, tak by celý kresťanský Západ padol pod islamskú nadvládu. Presila moslimských vojakov a ich brutalita zničila akúkoľvek nádej.
Proti tureckému vojsku so 160 000 mužmi stála viedenská posádka iba s cca 12 000 vojakmi. Kresťanskú Európu mohol spasiť už len zázrak.
Poľský kráľ Ján III. Sobieski ponúkol cisárovi Leopoldovi I. svoju podporu. Vzhľadom na hroziace turecké nebezpečenstvo prisľúbili pomoc cisárovi aj ďalší panovníci. Spojené kresťanské vojsko malo však napriek tomu len 74 000 vojakov a tí stáli proti dvojnásobne silnejšiemu tureckému vojsku.
Podľa legendy, v tejto nebezpečnej situácii si cisár zavolal na pomoc kazateľa a divotvorcu, talianskeho kapucína Marka z Aviana. Ten prišiel a slávil 8. septembra 1683 (na sviatok narodenia Panny Márie) s vojakmi svätú omšu.
Kráľ Ján III. Sobieski o nej svojej manželke napísal: „Páter Marko nám dal svoje požehnanie. Všetci sme prijali z jeho rúk sväté prijímanie. Mal pre nás výnimočný príhovor a pýtal sa nás, či máme dokonalú dôveru v Boha. Na našu jednohlasnú odpoveď sme mali viackrát opakovať slová, Ježiš, Mária! On je skutočne muž Boží. “
12.septembra 1683 došlo k rozhodujúcej bitke. Pred východom slnka slávil páter Marko s veliteľmi na vrchu Kahlenberg svätú omšu, na ktorej miništroval kráľ Ján III. Sobieski. Páter Marko zasvätil na tejto omši Bohu svoj život za víťazstvo nad Turkami.
Knieža Karol V. Lotrinský velil 18 500 rakúskym vojakom. Pod spoločným velením Princa Juraja Friedricha Waldeckého bolo 19 tisíc Frankov, Bavorov, Bádenčanov a Švábov. Saský kurfirst Johan Georg III. viedol 9 tisíc Sasov. Poľsko-litovská armáda mala 27 tisíc vlastných vojakov a 5 oddielov asi 3 tisícok poľských husárov (elitných „okrídlených“ jazdcov).
Bitka začala o 4 hodine ráno. Počas urputných bojov poľský kráľ šetril jazdecké oddiely. Pred večerom prieskum bojom zistil, že smerom k jadru tureckého vojska nie sú žiadne pasce. A tak Ján III. Sobiesky nariadil útok elitných 3000 poľských husárov a 20 tisíc nemeckých kavaleristov. Okolo 18 hodiny sa podarilo jazde zmietnúť odpor Turkov a vtrhnúť priamo do tureckého tábora. Turci už boli unavení z celodenných bojov a napriek veľkej početnej prevahe, prielom Poliakov vzbudil v nepriateľskom tábore paniku. Vojsko sa dalo na ústup aj na čele s obávaným veliteľom Kara Mustafom. Zanechali po sebe 15 000 stanov a už sa nevrátili späť.
Turecké straty predstavovali asi 15 tisíc padlých, päťtisíc zranených a päťtisíc zajatých. Habsbursko-poľské sily zaznamenali cez štyritisíc padlých a dvetisíc päťsto zranených. Turci si počas ústupu našli čas, aby všetkých zajatcov s výnimkou niekoľkých šľachticov, ktorých zajali pre výkupné, povraždili.
Kara Mustafa svoju porážku prežil iba o pár mesiacov. Na príkaz sultána Mehmeda IV. bol v Belehrade 25. decembra 1683 uškrtený hodvábnym povrazom.
Pápež po víťaznej bitke sprostredkoval dohodu podpísanú v Linzi (Svätá liga) o spojenectve proti Osmanom medzi Rímsko-nemeckou ríšou, Poľskom a Benátkami. Od roku 1686 sa pripojilo aj Rusko. Pokus Francúzov ovplyvňovať priebeh vojny a ostreľovanie prístavu Janov nezmenili jej výsledok. Postupné oslobodzovanie Uhorska Eugenom Savojským sa stalo nezvratným. Turecké nebezpečenstvo pominulo až v roku 1697 katastrofálnou porážkou porážkou Turkov v bitke pri Zente a konečne o dva roky neskôr podpísaním Karlovackého mieru v roku 1699.
Pápež Inocent XI. povýšil z vďačnosti deň víťazstva, 12. septembra, na sviatok „Mena Panny Márie„.
Marek z Aviana, ktorý bol počas obliehanie Viedne vo funkcii pápežského legáta, zohral aj významnú politickú úlohu. Presvedčil Karola V. Lotrinského aby velenie nad spojeneckými vojskami predal poľskému kráľovi. Vďaka svojim politicko-cirkevným zásluhám býva označovaný tiež ako Záchranca Viedne, alebo Strážny duch Rakúska.